Sociálne vrstvy a uhorská spoločnosť v 11. - 13. stor.

 

 

O spoločnosti a sociálnych vrstvách v Uhorsku v období 11. až 13.stor. máme pomerne dostatok informácii. Vďaka dobovým materiálom, ale aj dlhému pretrvávaniu veľkej časti sociálnych stavov do vrcholného stredoveku až novoveku, vieme reálne rekonštruovať stavbu vtedajšej spoločnosti. Takisto ako už za čias Veľkej Moravy, tak aj v Uhorsku sa obyvateľstvo delilo na slobodných a neslobodných. Slobodných obyvateľov krajiny môžeme rozdeliť na svetské a cirkevné osoby. Cirkevné osoby (klérici) boli úplne oslobodení od daní a poplatkov.  Slobodné svetské osoby môžeme rozdeliť na tri skupiny - veľmoži, kráľovskí servienti a prostí slobodní. Podľa Zlatej buly, ktorá nam podáva pomerne plastický obraz o spoločnosti v Uhorsku v 13.storočí, sa sami veľmoži označovali za kráľovských jobagiónov, teda najvyššiu výsadnú vrstvu obyvateľstva. Po smrti veľmoža mal jeho funkciu prebrať syn alebo brat. Najpočetnejšiu vrstvu slobodných tvorili kráľovskí servienti (pozri nižšie). K najnižšie postaveným medzi slobodnými patrili hradní jobagióni a hostia (tiež nižšie). Najnižšie spoločenské vrstvy spadali to kategórie tzv. neslobodných. Neslobodní nedisponovali vlastnou pôdou, ich pôda patrila panovníkovi a oni za jej užívanie museli odovzdávať  nemalé dane. Do  skupiny neslobodných patrili neslobodní roľníci, otroci a zajtaci.

 


Strom dosahu moci podľa spoločenskej hierarchie. - nákres Milites Nobiles

čierne šípky - moc kráľa

červené šípky - dosah právomocí kráľovských jobagiónov ( najvyšších hodnostárov, veľmožov

a županov)

červený rámček - neslobodné obyvateľstvo

modrý rámček - slobodné obyvateľstvo

 

 

Vládnuca vrstva a kráľovský dvor

 

Kráľovský dvor bol hlavnou a ústrednou inštitúciou v správe a súdnictve ranostredovekého Uhorska. Na kráľovskom dvore pôsobili najvplyvnejší, poprední veľmoži a najvýznamnejší cirkevní hodnostári – dôverníci panovníka, ktorí boli poverovaní dlhodobými či jednorázovými povinnosťami.

 

Panovník - kráľ (z lat: rex; maď: király); ako ústredná postava a najvyšší predstaviteľ celého kráľovského dvora mal neobmedzenú moc. Prakticky celé územie krajiny podliehalo kráľovi a bolo kráľovským domíniom. Nemecký biskup a kronikár Otto z Freisingu obdivoval neobmedzenú moc a autoritu uhorského panovníka. V jeho kronike, kde kráľa Uhorska označil de facto za diktátora, sa píše: „....a všetci tak poslúchajú svojho panovníka, že sa neodvážia ho znepokojovať otvoreným protirečením, ba dokonca aj vyrušovanie šepotom sa považuje za hriech... A v tejto veľkej krajine sa nikto okrem kráľa neodváži raziť peniaze a vyberať mýto. Ak niektorý spomedzi županov kráľa čo i len najmenšom urazí, alebo ho neprávom očierni, z dvora pošlú hocakého sluhu zákona, čo aj nízkeho pôvodu, ktorý ho sám... zajme, spúta a dovlečie na rôzne druhy mučenia. A keď kráľ chce viesť vojsko, všetci sa bez odvrávania zomknú, akoby boli jedným telom...“ Až v 13. storočí, po vydaní Zlatej buly Ondreja II. , sa postavenie kráľa značne zmenilo - krajina už nebola len majetkom kráľa, ale čoraz väčšmi sa o ňu musel deliť so silnejúcou šľachtou. Dôsledkom toho kráľovská autorita značne utrpela. Dôsledky slabnúcej autority kráľa sa v plnom rozsahu prejavili počas mongolského vpádu, kedy neochota šľachty k vzájomnej spolupráci s kráľom znamenala katastrofálnu porážku a následné plienenie krajiny mongolskými hordami.

 

Knieža - údelné knieža bol v Uhorsku najčastešie následník trónu .Jeho údelným kniežatstvom bolo (do začiatku 12.storočia) Nitrianske, prípadne aj Biharské kniežatstvo. Knieža viedol vlastnú politiku v ním spravovanom území, vydržiaval vlastné vojsko, razil vlastné mince. Jeho postavenie bolo viac-menej autonómne.

 


 

Palatín – nádvorný župan ( z lat. palatinus, comes palatinus; maď: nádorispán...) bol zástupcom kráľa a zároveň najvyšším krajinským hodnostárom v Uhorsku. V počiatočnom, ranom, období uhorského štátu bol správcom kráľovského dvora. Mal na starosti zásobovanie dvora, organizáciu života na kráľovskom dvore a ochranu kráľovského dvora. Hodnosť palatína vznikla krátko po vzniku samotného Uhorska, kedy bol za prvého palatína v histórii monarchie menovaný Samuel Aba. V priebehu 11.stor. nastal určitý posun právomocí palatína - väčšinu svojich právomocí prenechal krajinskému sudcovi, sám sa však podielal spolu s kráľom na sudcovskej činnosti ako spolusudca.  V 12.stor.  opäť nastala prestavba súdnej inštitúcie palatína. Za vlády kráľa Bela III. už palatín súdil na súdnej palatínskej kongregácii ( z lat. generalis congragatio, iudicium generale) - teda vlastnom súdnom fóre. Palatínska kongregácia sa vyhlasovala vždy dopredu pre jednotlivé komitáty. Kongregácie sa väčšinou odohrávali vonku (napr. na poli) od jari do jesene. Riešili sa tu majetkové spory, kriminálne činy všetkých druhov a pod. Tribunál kongregácii tvoril palatín a dvaja prísediaci. Spočiatku to boli kráľovskí sudcovia (o nich sa zmienime nižšie), neskôr si palatín sám vyberal iudicis duo megales - prísediacich z radov miestnej šľachty. Začiatkom 13. storočia si šľachta vymohla právo vyberať si prísediacich podľa vlastného uváženia.

Popri palatínskej kongregécii bolo v 12.stor.  v palatínovej právomoci vykonávať aj súdne procesy na kráľovskom dovre - iudicium palatinale . Okrem iného mal palatín právo zastupovať kráľa na zasadnutiach šľachty, prijímať cudzích vyslancov. Mal dozor nad uvádzaním kráľovských nariadení do života. Kráľ mu ponechával svoje veliteľské funkcie. Sféra jeho vplyvu však siahala len na vnútorné Uhorsko - v pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci miestodržitelia.

 

V 13.stor. sa stal palatín akýmsi prostredníkom medzi kráľom a šľachtou, resp. stal sa zástupcom a reprezentantom šľachty, ktorá po vydaní Zlatej buly Ondreja II. získavala čoraz väčšiu moc. Na konci 13.storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Disponoval dokonca obmedzeným donačným právom, kedy mohol udelovať určité donácie z poverenia kráľa ( donatio per mandatum domini regis).

 

Krajinský sudca - dvorský sudca ( z lat. iudex curiae regiaecomes curialis, comes curialis minor; z maď. udvar bíróország bíró )  bol jedným z najvyšších mocenských predstaviteľov ranostredovekého Uhorska. Dvorský sudca bol v 11.storočí zástupcom palatína, teda v období, keď sa palatín stal spolusudcom kráľa. Bol riadny sudca kráľovskej kúrie a mal právo súdiť kohokoľvek, s výnimkou privilegovaných kráľovských miest a Židov.

V priebehu 13.stor sa jeho úrad premenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Jeho súdna pôsobnosť bola obmedzená na kráľovský dvor. Koncom 13.storočia si šľachta vymohla právo rozhodovať o obsadení tejto funkcie. Postavenie dvorského sudcu sa z roviny súkromnoprávnej presunulo do roviny verejnoprávnej a od tejto doby možno hovoriť už o krajinskom sudcovi. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady postúpené z nižších súdov, ktoré však neboli natoľko závažné, aby ich musel riešiť palatín.

 

Taverník - (z lat. magister tavarnicorum regalium, tavarnicus, supremus camerarius; z maď. tárnoktárnok mester ) bol najvyšším kráľovským hodnostárom v oblasti hospodárstva. Funkcia taverníka má zrejme preduhorský pôvod, nakoľko sa tento termín objavuje už na Veľkej Morave, kedy sa taverníci starali o zabezpečenie zásob pre kniežací dvor a výber dávok. V 12.stor bol taverník správcom súkromného kráľovského majetku. Mal dozor nad daňami, dávkami, zodpovedal za razbu mincí. Mal druhostupňovú súdnu právomoc nad kráľovskými mestami v Uhorsku, Sedmohradsku a Slavónii. Od 13. storočia vzrastal význam taverníka, čo súviselo s rozvojom kráľovských miest. Do jeho kompetencie patrili tiež všetci finanční úradníci po rozpade komitátov.

 


 

 

Nobilita a územnosprávne členenie

 

Nevyhnutným predpokladom pre správne fungovanie štátnej organizácie bolo vytvorenie pevného a funkčného systému nižšej územnosprávnej organizácie. V tomto prípade Arpádovci nadviazali na systém známy a využívaný už za čias Veľkej Moravy – rozdelenie územia na menšie územnosprávne jednotky – župy .

 

Kráľovská župa - komitát ( hradské španstvo, medza – v staroslov: mädzä; maď: megye; z lat: comitatus) sa ďalej rozdeľovala na jednotlivé hradské obvody, ktorých počet a ani hranice však niesu známe – opatrne však môžeme predpokladať, že v jednej župe fungovalo naraz 10 – 15 menších hradských obvodov. Administratívnym strediskom obvodu bol „obvodný hrad“, ktorému prináležalo určité územie. Rozdelenie komitátu na nižšie správne jednotky efektívne vplývalo jednak na správu a kontrolu nad územím, ale aj na výber daní, poplatkov a naturálií.

 

Jednoduchý nákres znázorňujúci fungovanie nižšej územnosprávnej organizácie.  - nákres Milites Nobiles

 

 

Veľmoži

 

Na čele komitátu stál kráľom menovaný správca - župan ( hradský špán; z lat: comes, comes castri, comes comitatus ; maď: ispán, varispán), ktorý zvyčajne sídlil na komitátnom hrade, podľa ktorého komitát niesol aj svoje meno. Župan bol najvyšším predstaviteľom župy ako správneho obvodu, a zástupca kráľovskej moci v ním spravovanom komitáte – bolo jeho povinnosťou spravovať príslušnú oblasť ako kráľovský majetok. Zhromažďoval a do pokladnice panovníka odvádzal všetky dane, poplatky a naturálne dávky vybrané na území župy. Zároveň bol najvyššie postavenou právnou osobou v spravovanom komitáte – dbal na dodržiavanie zákonov, presadzoval kráľovu vôľu a nariadenia a v jeho kompetencii bolo riešiť v postavení sudcu všetky spory jemu podliehajúceho obyvateľstva v komitáte. Župan bol najvyšším vojenským veliteľom a velil všetkým vojenským zložkám, ktoré do pola postavil ním spravovaný komitát. On sám si vyberal ďalších úradníkov, ktorí mu pomáhali pri plnení nielen civilno a hospodárskosprávnych, ale aj sudcovských, vojenskoveliteľských a ďalších súvisiacich povinností.

 

Zástupcom župana bol tzv. podžupan ( z lat: vicecomes) V jeho neprítomnosti spravoval komitát a vykonával súdne procesy.

 

Hradský veliteľ - (z lat: maior exercitus) – bol ďalším zástupcom župana a po ňom najvyšším vojenským veliteľom v župe. Zodpovedal za bojaschopnosť, pripravenosť, výzbroj a výstroj vojenských oddielov komitátu. Takisto bolo jeho úlohou viesť komitátne oddiely do boja.

 

Kastelán - (z lat: castellanus) – po majiteľovi (správcovi) hradu bol najvyšším predstaviteľom hradného panstva, vykonával nad obyvateľmi hradu a podhradia tiež nižšie súdne právomoci.

 

Kráľovský sudca - bilót ( z lat. bilotus regius, bilochus regius, iudex regis) bol zástupca kráľovskej súdnej moci v komitáte. Bilóti sa postupne stali podriadení županovi. V každom komitáte boli dvaja bilóti, ktorí mali právomoc súdiť v mene kráľa nešľachticov a všetkých obyvateľov komitátu s výnimkou župana a vysokých cirkevných predstaviteľov. V roku 1241 bola Belom IV. táto inštitúcia zrušená.

 


Najvyššiu výsadnú vrstvu tvorili veľmoži. Zastávali významné funkcie vo vnútornej organizácii kráľovstva. Foto Milites Nobiles

 

 

Kráľovskí servienti

 

Kráľovskí servienti - (z lat. servientes regis ) boli kráľovskí služobníci a vojaci, ktorí za svoje služby získali drobné majetky na kráľovskej pôde. Vďaka Zlatej bule vieme, že ich povinnosťou bola vojenská služba v kráľovom vojsku, ak im kráľ uhradil s tým spojené náklady. Keď však napadol krajinu nepriateľ, boli povinní zúčastniť sa na obrane z vlastných prostriedkov. Raz ročne, na deň sv. Štefana kráľa (20. augusta), mali právo predniesť svoje žiadosti a sťažnosti kráľovi alebo palatínovi na zhromaždení v Stoličnom Belehrade. Nepodliehali súdnej právomoci županov, nemohli ich uväzniť bez riadneho predvolania a odsúdenia, neplatili kráľovskú daň (kolektu), denáre slobodných a nemuseli poskytovať panovníkovi a jeho sprievodu pohostenie. Dedičské právo servientov sa upravovalo tak, že štvrtinu servientovho majetku, ktorý nemal mužského potomka, dedila dcéra, so zvyšnými tromi štvrtinami nakladal podľa vlastnej vôle. Ak servient nezanechal testament, dedili jeho pokrvní príbuzní, a len ak ich nemal, pripadol majetok kráľovi. Keď servient padol v boji, panovník odškodnil jeho príbuzných podľa vlastného uváženia.

 

 

 

 

Prostí slobodní

 

Hostia - ( z lat. hospites ) boli cudzinci, ktorí sa usadili v Uhorsku. Už v počiatočnej fáze existencie uhorského štátu, boli usadení cudzinci panovníkom tolerovaní. Okrem toho, že Gizela, manželka Štefana I., prišla do Uhorska s početným zástupom a družinou zo svojej vlasti, svedčí o tolerancii k príslušníkom iných národov aj zmienka v napomenutiach kráľa Štefana, ktoré adresoval svojmu synovi Imrichovi. Píše sa tu, že kráľovstvo jedného jazyka a jedného obyčaja je krehké a nestále . Tohto odporúčania sa evidentne pridržiavali aj ostatní králi na uhorskom tróne. Najmä za vlády Petra Orseola, paradoxne cudzinca na tróne, boli cudzinci upredňostňovaní pred domácimi veľmožmi a získavali výhodné výsady a úrady, čo pochopiteľne vzbudzovalo v radoch domáceho slobodného obyvateľstva nevôlu, ktorá viedla k vojne a zosadeniu Orseola z trónu. Obzvlášť veľkú migračnú vlnu zaznamenávame po mongolskom vpáde, kedy zostala veľká časť krajiny ľudoprázdna. Toto cielené znovuosídlovanie vyľudnených častí krajiny bolo výrazne podporované štedrou kolonizačnou politikou uhorského kráľa - cuzdinci boli motivovaní rôznymi výsadmi. Podľa Zlatej buly Ondreja II. sa práva a povinnosti hostí určovali podľa vzájomnej dohody so zemepánom, ktorým bol neraz sám kráľ.

 

Hradní jobagióni ( z lat. iobagiones castri ) tvorili najnižšiu vrstvu výsadného obyvateľstva. Boli usadení na kráľovskej pôde v okolí obvodných hradov. Túto pôdu dostávali do užívania pod podmienkou služby kráľovi, teda sa museli spolu so svojim županom účastniť akejkoľvek vojenskej výpravy, vykonávať technické, zásobovacie a iné práce. Ich majetky boli dedičné, po vymretí priamej mužskej línie s týmito majetkami mohol narábať župan. Okrem hradných jobagiónov je nám z dobových prameňov dobre známe aj označenie tzv. kráľovských (alebo kráľových) jobagiónov ( z lat. iobagiones regni ) - toto pomenovanie však označuje všetkých vazalov kráľa, teda šľachticov, veľmožov, dvorských kráľovských hodnostárov a županov, ktorí stáli na čele kráľovských komitátov, alebo vykonávali funkcie v kráľovských úradoch.

 

Hradčania - ( z lat. populis castri , canstrense ) boli obyvateľstvo, ktoré bolo trvalo usídlené na pôde v okolí obvodných hradov alebo v hradoch. Túto vrstvu tvorili služobníci určení najmä k hospodárskym a technickým činnostiam na hrade. Hradčania boli slobodní iba na pôde, ktorú dostali, zvyčajne však bez donácie alebo štátucie, bola však dedičná. Ak by však túto pôdu opustili, stali by sa automaticky poddanými. Spolu s oráčinami, ktoré im patrili , mali právo na úžitky z hradských lúk, pastvín, lesov, riek, rybníkov a podobne. Za tieto práva užívania však museli plniť prácu, ktorú im prikázal ich hradný pán. Hradčania boli povinní platiť naturálne dávky a desiatky. V 13./14.stor. postupne tieto vrstvy zanikajú.

 

 

 


 

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Láska vdaných žen je nejcennější na světě, manželé o tom ovšem nevědí.“ Oscar Wilde