Vznik Uhorska

 

 

 

Udalosti predchádzajúce vzniku Uhorska

 

Na začiatok treba uviesť, že vznik Uhorského štátu nestojí na etnickom, ale skôr ideovom základe – zjednodušene povedané bojom medzi christianizátormi a vyznávačmi starých pohanských zvykov. Snaha vybudovať vyspelý štát, ktorý by sa mohol rovnať a konkurovať silným západoeurópskym štátom mohla byť korunovaná úspechom iba v prípade, že vznikajúca krajina získa pevné základy po hospodárskej, vojenskej ale aj duchovnej stránke.

V 10.storočí sa rozhýbal a od základu zmenil celý stredoeurópsky priestor. Naši predkovia nedokázali zadržať nápor staromaďarských kmeňov a stratili svoj Veľkomoravský štát – po jeho zániku vznikli tri nové štátne celky: Čechy, Poľsko a Uhorsko.

 

V prvej polovici 10.storočia bola celá karpatská kotlina pod strategickou kontrolou staromaďarských vojenských posádok. Počnúc 10. augustom roku 955 ,v bitke pri Lechu, sa však ich dominantné postavenie v strednej Európe značne narušilo. Nedá sa s istotou povedať koľko maďarských bojovníkov našlo smrť na bojovom poli pri rieke Lech a samotný priebeh bitky nemožno takisto presne zrekonštruovať. Zachované správy si totiž protirečia a aj názory historikov sa v mnohom rozchádzajú. Môžeme však celkom iste povedať, že po tejto udalosti sa skončilo obdobie maďarských koristníckych výprav na západ, a v značnej miere sa zmenila maďarská vnútorná politická situácia - posilnilo sa postavenie kniežaťa Takšona, ktorého v podstate môžeme považovať za zakladateľa Arpádovskej kráľovskej dynastie.

 

 

Nemecký cisár Otto I. Veľký zaznamenal v bitke pri Lechu dôležité víťazstvo, ktoré zastavilo staromaďarskú expanziu ďalej na západ.

 

 

Hoci všeobecne prevláda názor, že v bitke pri Lechu bola rozdrtená hlavná vojenská sila Maďarov, a my ju nebudeme spochybňovať, považujeme za vhodné podotknúť, že tejto výpravy sa nezúčastnili knieža Fajs ani „druhý muž“ v kmeňovom zväze – Ďula sídliaci v Sedmohradsku. Tento navštívil ešte v roku 953 Konštantínopol a dal sa tam pokrstiť. Konštantínopolský patriarcha poslal v Ďulovom sprievode do Uhorska aj misijného biskupa Hierotea, ktorý neskôr pokrstil aj Ďulovu dcéru Šarlotu.

 

O tom, že maďarské kmene neboli úplne rozdrvené svedčí aj fakt, že do konca 10. storočia boli schopné niekoľkých bojových výprav do Byzancie..

Každopádne po roku 955 sa Maďari ocitli v hlbokej kríze. Obsadené územie v karpatskej kotline im neposkytovalo podmienky na kočovanie, a expanzívne pastierstvo v stredoeurópskych podmienkach ich nemohlo uživiť všetkých. Maďari sa teda museli vo svojej novej vlasti usadiť a začať využívať pôdu tak ako domáce Slovanské obyvateľstvo. Práve od Slovanského etnika sa naučili obrábať pôdu, prevzali mnohé techniky a slovné výrazy. Zbližovanie sa týchto dvoch etník a ich susedské spolunažívanie potvrdzujú aj archeologické nálezy – postupne vymizli malé, oddelené staromaďarské pohrebiská a od cca polovice 10.storočia pochovávali Maďari aj Slovania svojich zosnulých na spoločných cintorínoch.

 


Veľkoknieža Gejza - Obrázková kronika, 14. stor.

 

 

 

Vznik Uhorského štátu

 

Takšonov syn, Gejza, sa v roku 967 oženil so Šarlotou ,dcérou Sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Po porážke Maďarov pri Adrianopole v roku 970 bol uznaný za starejšieho uhorských kniežat a v roku 972 sa stáva veľkokniežaťom rodu Arpádovcov. Gejzovo kniežatstvo bolo spomedzi uhorských kniežactiev najväčšie. Patrilo mu Zadunajsko i medziriečie Dunaja a Tisy. Hneď na začiatku svojej vlády si zvolil za svoje sídlo Ostrihom. Gejzov mladší brat Michal vládol susednému Nitrianskemu kniežatstvu. V rukách Arpádovcov sa teda ocitli najvyspelejšie a najbohatšie časti vznikajúceho Uhorska. Boli to územia s vysokou civilizačnou úrovňou, s početným kresťanským obyvateľstvom a so starou štátnou tradíciou. Tieto krajiny so stáročným produktívnym hospodárstvom, osídlené roľníckym obyvateľstvom, ktoré ešte rozmnožili o zajatcov z koristníckych výprav, umožnili Arpádovcom uživiť početnú kniežaciu družinu pozostávajúcu z profesionálnych bojovníkov, vyzbrojených a pripravených na vojenské remeslo podľa západoeurópskeho vzoru. V tejto mnohoetnickej družine slúžili – Maďari, Slovania, Bavori, Švábi a iný cudzinci. Nezáležalo v nej na národnosti, ale na bojovníckych kvalitách a vernosti kniežaťu.


V Gejzovom kniežatstve bolo etnicky aj nábožensky zmiešané obyvateľstvo. Okrem domáceho obyvateľstva tu žilo mnoho zajatcov privlečených z rozličných kútov Európy. Biskup Pilgrim roku 973 napísal: Kresťania však, ktorí tvoria väčšinu ľudu a ktorí sem boli privlečení zo všetkých končín sveta ako zajatci, čo nikdy nemohli zasväcovať svoje deti pánovi, či iba tajne, teraz bez akéhokoľvek strachu opreteky ich nosia pokrstiť a všetci sa radujú“

Práve vďaka podobným záznamom možno dnes poznať rozmer christianizácie obyvateľstva, o ktorú sa Gejza a jeho stúpenci snažili. Už v roku 972 prišiel do Ostrihoma misijný biskup Bruno aby pokrstil Gejzu a jeho rodinu. Stalo sa tak na žiadosť Gejzu smerom k nemeckému cisárovi Otovi I. Gejza prijal pri krste meno Štefan (ako neskôr aj jeho syn Vajk), meno jeho brata Michala pred krstom nieje známe, vieme však, že sa oženil s bulharskou princeznou, s ktorou mal dvoch synov - Vazula a Ladislava. Ďalšiu zmienku dokladajúcu snahu o pokresťančenie obyvateľstva nachádzame vo Svetoštefanskej legende, ktorá opisuje príchod českých benidiktínov na čele s pražským biskupom Vojtechom (rok 995) :“Teda na príkaz kniežaťa sa všade zhromažďoval divoký ľud, svätý biskup bez ustania kázal, synovia krajiny sa obracali na vieru a dávali sa pokrstiť, na mnohých miestach sa stavali kostoly.“ S biskupom Vojtechom prišiel aj břevnovský opát Astrik, ktorý sa v roku 996 stal opátom benidiktínskeho kláštora na Panónskom vrchu.

 

 


Štefan I. Svätý - Obrázková kronika, 14. stor.

 

V tom istom roku sa uskutočnil aj sobáš Gejzovho syna Štefana s 10 – ročnou dcérou bavorského vojvodu Henricha II., ktorá pravdepodobne prišla do rodiaceho sa Uhorska s početným vojenským a služobným zástupom. V tomto čase Gejza, asi 14 – 15 ročného Štefana prehlásil za svojho legitímneho nasledovníka, a to na základe kresťanského nástupníckeho princípu prvorodeného syna. Krátko nato sa Gejza, najskôr násilne, zbavil svojho brata – nitrianskeho kniežaťa Michala, a na nitriansky kniežací stolec dosadil svojho syna Štefana. Veľkoknieža Gejza v roku 997 zomrel. Sotva naposledy vydýchol, vystúpila voči mladému, asi osemnásť ročnému Štefanovi opozícia pohanských maďarských veľmožov. Na jej čele stál šomodské knieža Kopáň, ktorý si na dedičstvo nárokoval na základe starého pohanského zvyku najstaršieho príslušníka rodu, kde mal právoplatný nástupca zosnulého nárok okrem titulu, moci, majetku aj na vdovu po zosnulom. Aby boli jeho nároky na trón oprávnené, musel byť Arpádovcom a musel byť v užšom pokrvnom príbuzenstve so Štefanovou matkou Šarlotou. V súčasnosti existuje len jediná genealogická možnosť a to, že Kopáňov otec Zyrind mal za manželku staršiu sestru Štefanovej matky Karoldu. Kopáň bol teda Šarlotiným synovcom. Na základe toho ho cirkev obvinila z krvismilstva. Slovami obrázkovej kroniky: ..Keď však knieža Gejza zomrel, chcel Kopáň krvismilne vstúpiť do manželstva s matkou svätého kráľa Štefana, svätého Štefana usmrtiť a jeho kniežatstvo podrobiť svojej moci..“

Vzbura prerástla do vojnového konfliktu a vzbúrenci zabrali veľkú časť Zadunajska. Svätoštefanská legenda vraví: Pozdvihli proti kráľovi zbrane. Začali pustošiť jeho hrady, plieniť dvorce, lúpiť jeho majetky, zabíjať služobníkov, skrátka – o ostatnom pomlčiac – kráľovi sa posmievať.“ Mladý knieža Štefan sa v tom čase zdržiaval vo svojom Nitrianskom kniežatstve, kde sa pripravoval na ofenzívu voči vzbúreným maďarským kniežatám. Podľa legendy ho práve tu, niekde pri rieke Hron, domáci veľmoži Hunt a Poznan „opásali mečom“ – pasovali za rytiera. Práve ich Štefan menoval za veliteľov svojej telesnej stráže a ich družiny posilnili kniežacie vojsko. Táto udalosť sa mohla odohrať aj za hradbami mohutného hradiska v Bíni, ktoré mohlo byť využívané ako táborisko Štefanovho vojska. Ďalej kniežacie vojsko pozostávalo z bojovníkov z nemecka a hostí, ktorí tvorili sprievod Štefanovej manželky Gizely, z ruských bojovníkov Variagov, z družín domácich veľmožov z územia dnešného Slovenska, takisto boli v jeho vojsku ako ľahká jazda početne zastúpené staromaďarské kmene Kér a Keszi, ako aj kabarské kmene, Sekulovia a Pečenegovia. Na čelo svojho vojska postavil švábskeho rytiera Vencelína.

 


Meč , ktorým bol s najväčšou pravdepodobnosťou opásaný kráľ Štefan pri rieke Hron. V súčasnosti je meč uložený v klenotnici Pražského múzea,  nebol však nikdy hlbšie skúmaný. Hlavica a rukoväť  sú zo slonoviny. Meč môžeme celkom bezpečne datovať do 9.stor.

 

V čase, keď sa Štefanovo vojsko pohlo údolím Hrona smerom do Zadunajska, Kopáň obliehal hrad Vesprím, ktorý patril v dobe Arpádovcov vždy manželke panovníka – čo by len potvrdozvalo, že si skutočne nárokoval na Štefanovu matku Šarlotu. Po správe o blížiacom sa Štefanovom vojsku Kopáň upustil od obliehania Vesprímu a vydal sa s vojskom proti Štefanovi. V bitke, ktorá sa odohrala medzi Vesprímom a Várpalotou bol Kopáň porazený – sám zahynul v súboji s veliteľom Štefanovho vojska, Vencelínom. Štefan dal po bitke Kopáňovo telo rozštvrtiť a prikázal jeho časti rozvešať nad brány Ostrihomu, Vesprímu a Rábu ako výstrahu pre svojich odporcov a demonštráciu svojej sily. Posledná časť Kopáňovho tela poputovala do Sedmohradska ako varovanie pre tunajších vojvodov. Kopáňovo Šomodské kniežatstvo bolo zrušené a premenené na jeden z komitátov.


 

Kráľ Štefan s manželkou Gizelou pri zakladaní kapituly v Starom Budíne - Obrázková kronika, 14. stor.

 

Po odstránení vážnej hrozby, ktorá sa vznášala nad osudom Štefana ako dediča veľkokniežacieho titulu, mohol Štefan začať upevňovať svoju moc. Už v roku 1000 poslal do Ríma opáta Astrika – vybral pre túto misiu asi najpovolanejšieho človeka, ktorého diplomatický talent, bohaté skúsenosti a známosti, ktoré nadobudol na svojich cestách po Európe, značne prispeli k úspešnému splneniu misie. Pápež Silvester II. a cisár Oto III. rozhodli v Štefanov prospech a opát Astrik sa mohol spokojne vrátiť do Uhorska s primárnym cieľom svojej cesty – kráľovskou korunou. Týmto krokom Štefan odovzdal Uhorsko pod priamu ochranu pápeža. Koncom roka 1000 Štefan na základe cisárskeho a pápežského rozhodnutia založil Ostrihomské arcibiskupstvo. Uhorsko teda malo od roku 1000 štyri biskupstvá, tak ako aj Poľsko. Práve ostrihomský arcibiskup Dominik korunoval veľkoknieža Štefana za prvého uhorského kráľa – stalo sa tak 25. decembra 1000 alebo 1. januára 1001.

 

Po Štefanovej korunovácii sa však zostrili uhorsko-poľské vzťahy. Poľský knieža Boleslav Chrabrý pokračoval vo výbojnej politike svojho otca Meška. Po smrti českého kniežaťa Boleslava II. , kt. zomrel v r. 999, dobyl Moravu a moravské hrady obsadil poľskými posádkami. Následne obrátil svoju pozornosť na Nitrianske kniežatstvo. V roku 1001 bolo Nitriansko Boleslavom Chrabrým dobyté. Ten jeho obsadenie formálne odôvodnil ako ochranu dedičných nárokov Štefanových bratrancov Vazula a Ladislava Lysého na Nitrianske kniežatstvo. Ladislav Lysý, starší syn bývalého nitrianskeho kniežaťa Michala, teda získal niekdajšie otcovo kniežactvo za pomoci svojho mocného poľského bratranca Boleslava Chrabrého a súčastne uznal jeho zvrchovanosť.

 

 

Štefan I. po víťaznej bitke nad bulharským panovníkom - Obrázková kronika, 14. stor.

 

 

Koncom marca alebo začiatkom apríla 1001 začali obe strany vyjednávať. Boleslav Chrabrý navrhol Štefanovi mier. " Keď zhromaždil celé svoje vojsko, prišiel ku kráľovi pred Ostrihom a tu na hraniciach Poľska a Uhorska postavili svoje stany... Na druhý deň, keď vyšlo slnko, zišli sa spolu a prijali bozk mieru..."

Nitriansko však stále zostalo pod zvrchovanosťou Poľska - zaujímavosťou však je, že cirkevne zostalo diecézou ostrihomského arcibiskupa. Boleslav Chrabrý totiž nemohol svojvoľne meniť cirkevnú správu dlhodobejšie pripojených území Moravy, Milčianska, Lužice a ani Nitrianska.

 

V roku 1003 podnikol Štefan úspešné ťaženie proti svojim ujcom - sedmohradskému kniežaťu Ďulovi II. a jeho bratovi Zomborovi, ktorý spravoval severné sedmohradsko z hradu Zombor (boli bratia Štefanovej matky Šarloty). Oboch zosadil a zajal - ich niekdajšie územia pretvoril na komitáty, ktoré odovzdal do správy svojim synovcom Zoltánovi a Dobokovi. Ďulovi II. (známy aj pod slovanskou prezývkou Prokuj) sa však podarilo zo zajatia ujsť a vstúpil do služieb Boleslava Chrabrého. Ten ho urobil správcom "akéhosi hradu" na južnej hranici Boleslavovej ríše a Uhorska, ktorý môžeme bezpečnene stotožniť s Bratislavou.

Približne v rokoch 1005 - 1009 Štefan vydal svoju najmladšiu sestru za Samuela Abu, ktorému podliehalo územie pod Matrou. Samuel Aba sa stal prvým uhorským palatínom. Nasledujúce roky sa niesli v znamení svedomitého budovania uhorskej cirkevnej organizácie. V tomto čase vzniklo Rábske, Jagerské, Sedmohradské a Päťkostolské biskupstvo. Boli upravené hranice Vesprímskeho a Ostrihomského biskupstva.

 

Asi v roku 1028 vyslal Štefan vojsko, ktorého veliteľom bol Čanád, syn už spomínaného Doboka. Cieľom výpravy bolo zosadenie marošvárskeho kniežaťa Ajtoňa. Dobyté územie bolo pretvorené na ďaľší uhorský komitát - jeho sídelný hrad dostal meno Čanád podľa svojho prvého župana Čanáda. V roku 1030 kráľ Štefan zriadil aj Čanádske biskupstvo. V tomto roku vzniklo aj Biharské biskupstvo, a v tomto čase zrejme Štefan spojil štyri biskupstvá ,na juhovýchode Uhorska, do novej cirkevnej provincie. Kaločský biskup sa stal arcibiskupom a biskupi v Sedmohradsku, Čanáde a v Bihari sa stali jeho sufragánmi.

 

 

Osud Nitrianska a koniec Štefanovej vlády:

 

Od roku 1001 bol vládcom Nitrianskeho kniežatstva Ladislav Lysý - bratranec kráľa Štefana a bratranec poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Nitriansko prežilo za jeho vlády tri pokojné desaťročia. Po Ladislavovej smrti prevzal nitriansky kniežací stolec jeho brat Vazul. V rokoch 1029 - 1030 však Štefan podnikol proti Vazulovi výpravu, zosadil ho, zajal a dal uväzniť priamo v Nitre.

 

Zmrzačenie Vazula a ukladanie Štefanovho syna Imricha do hrobu - Obrázková kronika, 14. stor.

 

 

V júli roku 1030 sa konala výprava cisára Konráda II. proti Uhorsku, ku ktorej sa pripojil aj moravský knieža Břetislav, ktorému sa priečilo opätovné pričlenenie Nitrianska k Uhorsku. Štefan však Konrádovu výpravu porazil a zatlačil ju až po Viedeň, ktorú aj dobyl. Na rozdiel od Konráda však Břetislav slávil v Nitriansku úspech. Tieto udalosti opisuje vo svojej kronike českej aj Kosmas: V tomže roku spôsobil Břetislav veľkú porážku Uhrom a pustošil celú ich krajinu až po Ostrihom“. Cisárova prehra na opačnej strane Dunaja však znemožnila Břetislavovi využiť svoje víťazstvo v Nitriansku.

 

Na jar 1031 uzavrel Štefan I. s bavorským vojvodom a cisárovým synom Henrichom III. mier - vďaka čomu Uhorsko získalo dovtedajšie územia náležiace nemcom – Moravské pole a územie medzi riekami Leitha a Fischa. Kráľ Štefan zabezpečil svojmu jedinému synovi ,Imrichovi, optimálne podmienky pre dedičstvo trónu - už asi v roku 1023 mu odovzdal Biharské kniežatstvo a bojovú družinu ruských Variagov, v roku 1029 aj Nitriansko. Avšak mladý, len 24 - ročný princ zomrel 2. septembra 1031 na následky zranení, ktoré mu na poľovačke spôsobil rozzúrený diviak.

 

 

Kráľ Štefan pripútaný chorobou k lôžku - Obrázková kronika, 14. stor

 

 

Hlavným uchádzačom o trón sa po smrti princa Imricha právom stal väznený Vazul. Štefan však uprednostnil svojho synovca Petra Orseola - syna svojej sestry a benátskeho dóžu Ota Orseola. Aby sa zbavil prípadnej hrozby zo strany Vazula, dal mu v nitrianskom žalári vypichnút oči a zaliať uši horúcim olovom. Na to Vazulovi synovia Levente, Ondrej a Belo spolu s bratrancom Domoslavom (synom Ladislava Lysého) ušli z Uhorska.

 

Posledné týždne života strávil kráľ Štefan pripútaný na lôžko. Proti chorľavému kráľovi sa spriahli "štyria najvýznamnejší dvorania". Títo mu chceli dopomôcť na druhý svet, atentát však niekto prezradil, lebo kráľ "...už vopred vedel, čo sa deje...". Sprisahanci boli uväznení a boli im vypichnuté oči a uťaté ruky. Krátko po týchto udalostiach ,dňa 15. augusta 1038, kráľ Štefan zomrel . Za približne štyridsať rokov vlády, a často za pomoci intríg a krviprelievania, postavil stabilné základy krajiny, ktorá pretrvala ešte vyše 800 rokov.

 


 


 



 


Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Žádný člověk není tak bohatý, aby mohl koupit svoji minulost.“ Oscar Wilde