Uhorsko 1038 - 1100

 

 

Súboj cudzincov o moc

 

Po smrti kráľa Štefana získal moc nad Uhorskom Peter Orseolo. Hneď po ujatí sa vlády zbavil Gizelu, vdovu po kráľovi Štefanovi, akejkoľvek politickej moci – niekoľko rokov strávila izolovaná na hrade Vesprím.  Dokonca siahol na jej majetky, ktoré dostala do vena ešte pri sobáši. Týmto počínaním si Peter znepriatelil Bavorsko, odkiaľ Gizela pochádzala, ale aj nemeckého kráľa Henricha III.  Nečudo, že sa dostal do otvoreného konfliktu s Bavormi - v zime 1039 – 1040 podnikol pustošivý vpád do Východnej marky. Je pravdepodobné, že už vtedy bol spojencom českého kniežaťa Břetislava I.  Práve česko-uhorské spojenectvo dopomohlo k slávnemu víťazstvu Břetislava nad Henrichom III. v auguste 1040. Břetislav vtedy mohol ponechať vďaka spojenectvu s Uhorskom Moravu nechránenú a použiť okrem českého aj celé moravské vojsko na obranu Čiech. Na obranu českých hraníc Uhorsko svojím spojencom poskytlo 3000 mužov.

 

 

Peter Orseolo - Obrázková kronika, 14. stor.

 

V Uhorsku sa však Peter Orseolo prílišnej popularite netešil. Jeho nešťastná vnútroštátna politika viedla k mnohým opozičným akciám, ktoré značne podlamovali jeho autoritu a suverenitu v kráľostve. V konečnom dôsledku ho aj pripravili o trón. Problém spočíval v Petrovej obľube dosadzovať do dvorských úradov cudzincov, predovšetkým Nemcov a Talianov. Rozdával im majetky a vysoké úradnícke funkcie na úkor domácich veľmožov. Po tom čo prepustil dvoch biskupov a niekoľko pohansky zmýšľajúcich hodnostárov, kalich trpezlivosti pretiekol.

 

V roku 1041 vypuklo povstanie, do ktorého čela sa postavil palatín Samuel Aba, švagor zosnulého kráľa Štefana I.  Peter bol zosadený, neschopný ubrániť svoju pozíciu na Uhorskom tróne. Pomoc nemohol čakať ani zo zahraničia, pretože jeho český spojenec sa už niekoľko týždňov bránil presile Henricha III., a koncom septembra 1041 kapituloval.  Peter Orseolo ušiel k svojmu švagrovi Adalbertovi, markgrófovi Východnej marky, a odtiaľ zakrátko pod ochranu svojho niekdajšieho nepriateľa Henricha III. Petrova žiadosť o pomoc proti novému Uhorskému kráľovi, Samuelovi Abovi, prišla Henrichovi III. mimoriadne vhod. Po pokorení českého kniežaťa Břetislava obrátil svoju pozornosť na Uhorsko.

 

 


Samuel Aba - Obrázková kronika, 14. stor.

 

Začiatkom septembra 1042 prekročilo hranice Uhorska početné nemecké a české vojsko – Henrich III.  vzal krátko predtým pokoreného Břetislava na milosť a uzavrel sním spojenectvo.  Henrichovo nemecké vojsko postupovalo severnou stranou Dunaja a po dobytí najdôležitejších stredísk Nitrianskeho kniežatstva sa mu podrobilo všetkých deväť komitátov v kniežatstve. Nitriansko však rozhodne odmietlo prijať Petra Orseola, ktorého Henrich priviedol so sebou.

Dobové anály však uvádzajú, že v sprievode kniežaťa Břetislava prišiel Štefanov „fratruelis“ , čiže synovec (presnejšie bratov syn), ktorého obyvatelia Nitrianska prijali za svoje knieža – jeho meno však zdroje už neuvádzajú.  Nakoľko nebohý kráľ Štefan nemal bratov, ale iba bratrancov Ladislava Lysého a Vazula, označenie „fratruelis“ muselo patriť jednému z ich synov. Vazulovi synovia v septembri 1042 nemohli byť v Břetislavovej prítomnosti, pretože z Čiech odišli už pred desiatimi rokmi. Jediný kto sa teda mohol ocitnúť v Břetislavovej prítomnosti na tomto ťažení, bol Domoslav, syn bývalého nitrianskeho kniežaťa Ladislava Lysého.  Okrem toho bol aj najstarším Arpádovcom a teda mal najväčšie právo ujať sa vlády v Uhorsku.
Nový nitriansky knieža dostal od Henricha a Břetislava 2000 nemeckých a českých bojovníkov, ktorí mu mali pomôcť udržať poriadok v kniežactve. To sa mu však nepodarilo. Po odchode víťazných armád ho Samuel Aba vyhnal – Domoslav musel utiecť späť do Čiech.

 

August 1043 znamenal ďalšiu nemeckú výpravu do Uhorska. Na brehu rieky Rábice sa však Aba s Henrichom dokázali dohodnúť.  Henrich uznal Samuela Abu za uhorského kráľa a zároveň prisľúbil, že nebude ďalej podporovať nároky Petra Orseola na trón. Na oplátku mu Aba odstúpil územia, kt. získal kráľ Štefan I. pred trinástimi rokmi na úkor Východnej marky. Okrem toho mal prepustiť zajatcov z minuloročnej vojny a poslať Henrichovi veľké množstvo zlata a drahých látok.

 

Vo februári 1044 sa Samuel Aba dozvedel o pripravovanom sprisahaní uhorských veľmožov. Pod zámienkou dôležitej porady zhromaždil v Čanáde asi 50 sprisahancov, ktorých dal na mieste povraždiť. Časť Abových odporcov ušla z Uhorska a požiadala o pomoc nemeckého kráľa. Aba nevenoval pozornosť  ani mierovým podmienkam, ktorými sa v predchádzajúcom roku zaviazal, Henrich teda proti nemu v polovici júna 1044 podnikol vojenskú výpravu.  Spojené nemecko-české vojsko (opäť nechýbal český knieža Břetislav I. ani Peter Orseolo ) dobylo Šoproň a Kapuvár. Pri prechode cez rieku Rábicu pri dedine Menfö, neďaleko Rábu, sa im kráľ Samuel Aba s veľkým vojskom postavil do cesty.  Dňa 5. júla 1044  prebehla bitka, ktorú Samuel Aba prehral. Už počas boja prešlo mnoho uhorských bojovníkov z Abovho vojska k Petrovi Orseolovi. Prehra v bitke pri Menfö znamenala koniec krátkej vlády Samuela Abu, ktorý sa pokúsil o útek, márne. Dolapili ho pri rieke Tise ,postavili ho pred zmiešaný nemecko-uhorský súd a po vynesení rozsudku popravili. Peter Orseolo  sa teda, za pomoci nemeckého kráľa, opäť stal uhorským kráľom.

O necelý rok neskôr, dňa 26. mája 1045, prijal nemecký kráľ Henrich III. lénnu prísahu od kráľa Petra Orseola, ako odmenu za uhorský trón.

 


Bitka pri Menfö, v ktorej prišiel Samuel Aba o uhorský trón - Obrázková kronika, 14.stor.

 

 

V roku 1046 Peter odhalil pripravované sprisahanie veľmožov Viska, Boja a Bohňa (Boja a Bohňa boli synmi bývalého sedmohradského kniežaťa Ďula II. – Prokuja), ktorých dal za tento čin popraviť. Čoskoro vypuklo ďalšie sprisahanie veľmožov, ktorí sa pod vedením čanádskeho biskupa Gerharda zhromaždili v Čanáde, a v mene celého Uhorska vyslali poslov do Kyjevskej Rusi, aby žiadali Vazulových synov, Ondreja a Leventeho, o návrat do Uhorska.

 

V tom istom čase vypuklo v Potisí veľké pohanské povstanie namierené nielen proti kráľovi Petrovi, ale aj cirkvi a cudzincom. Na jeho čele stál békešský župan Vata.  Jeho stúpenci zavrhli kresťanstvo a pustili sa do otvoreného boja proti cirkvi.  Chceli žiť podľa starých pohanských zvykov, pozabíjať biskupov a kňazov, zničiť cirkev v Uhorsku a vrátiť sa k viere svojich otcov.

 

V septembri 1046 prekročili Ondrej a Levente, s ruskou družinou, uhorské hranice a stretli sa s Vatovími povstalcami.  Arpádovcov a povstalcov spájal boj proti kráľovi  Petrovi a cudzincom.  Peter Orseolo sa ponáhľal do Stoličného Belehradu, aby sa bránil pred povstaním.  Predbehol ho však biskup Gerhard s ďalšími biskupmi a veľmožmi, ktorí zatvorili brány, obsadili hradby a veže a Petra dnu nevpustili.  To, že cirkev aj povstalci mali spoločný cieľ v zosadení kráľa neznamenalo, že si budú tolerovať vzájomné predsudky. Svedčí o tom aj správa z 24. septembra 1046, keď boli pri pokuse o prebrodenie Dunaja Vatovími povstalcami zabití biskupi Gerhard, Bystrík, Buldi a župan Solnok, ktorí chceli privítať prichádzajúcich bratov Ondreja a Leventeho. Smrti unikol iba biskup Beneta, ktorého v poslednej chvíli zachránil prichádzajúci Ondrej.  Kráľ Peter sa stiahol na akýsi šľachtický dvorec, kde odolával presile povstalcov tri dni. Po vybití celej jeho družiny ho obliehatelia chytili a oslepili.

 

Arpádovci opäť na tróne

 

Po porazení a zosadení Petra Orseola zasadol na trón prostredný Vazulov syn – Ondrej. Už v októbri 1046 mal Ondrej v moci celé kráľovstvo. V roku 1047 zomrel jeho starší brat, Levente, ktorý nemal o trón záujem a zostal až do smrti pohanom - nikdy sa nedal pokrstiť. V tom istom roku bol v Stoličnom Belehrade Ondrej korunovaný, zvyšnými troma biskupmi, ktorí prežili pohanské povstanie, za uhorského kráľa.   Ondrej hneď  po korunovácii zaprel svojich pohanských stúpencov a „rozkázal celému národu, pod trestom smrti, vzdať sa pohanských obradov, ktoré im boli až do toho času dovolené, obrátiť sa späť k pravej viere v Krista, a vo všetkom žiť v oných zákonom, ktoré im boli dané svätým kráľom Štefanom.“ Tieto udalosti ukončili prvú veľkú krízu uhorského štátu.

 

Ondrej však musel rešpektovať aj oprávnené nároky svojho bratranca Domoslava, ktorý bol v tom čase najstarším žijúcim Arpádovcom.  Nakoľko však trón získal mladší Ondrej, Domoslav sa uspokojil s Nitrianskym kniežatstvom – teda zasadol na nitriansky kniežací stolec už druhý krát (r. 1046).

O dva roky neskôr Domoslav zomiera, a v tomto čase kráľ Ondrej povolal do Uhorska aj svojho mladšieho brata Bela, ktorý bol dovtedy u svojho svokra Meška II. v Poľsku. Belo a Ondrej spoločne „...rozdelili krajinu na tri časti, z ktorých dve zostali v majetku kráľa, zatiaľ čo tretia prešla do majetku kniežaťa..“ Belovo údelné kniežatstvo (z lat. ducatus) sa skladalo z dvoch častí: Nitrianska, kde už predtým vládol jeho bratranec Domoslav, otec Vazul, strýko Ladislav Lysý i dedo Michal, a susedné Biharsko.

 

 

Korunovácia Ondreja I. - Obrázková kronika, 14.stor.

 

Ondrej a Belo nažívali niekoľko rokov v najlepšej zhode a vzájomnej podpore. Spoločne bránili Uhorsko proti nemeckým útočníkom až do uzavretia mieru v septembri 1058.

Kráľ Ondrej I. mal len jedinú dcéru Adelaidu. V roku 1055 ju vydal za olomoucké údelné knieža Vratislava, ktorý sa v rokoch 1055 – 1058 zdržiaval v uhorskom exile. Nakoľko Ondrejova prvá manželka, a matka jeho dcéry, mu nebola schopná počať syna, a teda priameho nástupcu, Ondrej v roku 1048 menoval za svojho nástupcu mladšieho brata Bela. Po smrti prvej manželky sa Ondrej v roku 1049 oženil s Anastáziou, dcérou kyjevskoruského kniežaťa Jaroslava I. Múdreho. V roku 1052 sa Ondrejovi narodil syn Šalamún a neskôr Dávid. Okrem nich mal Ondrej aj nemanželského syna Juraja, ktorého splodil s konkubínou, ktorú si našiel zrejme v období neplodnosti svojej prvej manželky.

V septembri 1058 sa Ondrej stretol na rakúskom brehu rieky Moravy s nemeckým kráľom Henrichom IV. a s markgrófom Východnej marky  Ernestom. Uzavreli mier a zasnúbili Ondrejovho šesť ročného syna s jedenásť ročnou Henrichovou sestrou Juditou.  Krátko nato Ondreja postihol záchvat mŕtvice, ktorý ho pripútal na lôžko.

Ešte v tom roku však porušil sľub, ktorý dal Belovi, a dal korunovať svojho syna Šalamúna, aby mu zabezpečil trón.

 

Sklamaný a nahnevaný Belo sa však nemienil vzdať nároku na trón. Vzťahy medzi bratmi boli napäté. V roku 1059 sa ešte raz stretli v obci Várkony pri rieke Tise. Ešte pred Belovim príchodom Ondrej položil na purpurový koberec korunu a meč. Po jeho príchode sa mu ležiaci Ondrej snažil vysvetliť, že korunovanie Šalamúna bola podmienka pre uzatvorenie mierovej zmluvy a veľkoryso mu navrhol slobodné rozhodnutie so slovami: Rozhodni sa podľa vlastnej vôle. Ak chceš kráľovstvo, vezmi si korunu, ak chceš kniežatstvo vezmi si meč. A čo zostane, pripadne môjmu synovi. Koruna ti podľa práva prináleží.“ V miestnosti však čakali aj dvaja nájomný vrahovia, ktorí mali na Ondrejov príkaz Bela zabiť v prípade, že by siahol po korune. Belo sa však o nebezpečenstve včas dozvedel od kráľovského dvorana Mikuláša, a preto siahol po meči. Unikol tak istej smrti a ešte v tom istom roku utiekol aj s rodinou do Poľska k svojmu švagrovi Boleslavovi II. Smelému.

 

 


Ondrej I. ponúka Belovi korunu. Všimnite si pri posteli ležiaci meč aj korunu, takisto ako dvorana Mikuláša, ktorý pred vstupom do miestnosti varuje Bela pred dvoma vrahmi stojacimi vľavo v rohu miestnosti. - Obrázková kronika, 14.stor.

 

Na jeseň v roku 1060 vpadol Belo s troma oddielmi poľského vojska do Uhorska. Ondrejovi na pomoc tiahlo početné nemecké vojsko, ktorému velil žičsko-naumburský biskup Eppo, meissenský markgróf Viliam IV., gróf Poto z Altenburgu a azda aj markgróf Ernest, u ktorého sa zdržiavala Ondrejova rodina.  Ondreja tiež podporoval český knieža Spytihněv II. Belo vedel o prevahe Ondrejovho vojska, ale boju sa nemienil vyhnúť. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Tise. Len čo sa šťastie začalo prikláňať na Belovu stranu, prebehlo k nemu mnoho Ondrejových uhorských vojakov. Belo zvíťazil. Ťažko zranený Ondrej s markgrófom Viliamom a grófom Potom už nestihli utiecť do Nemecka. Belovi vojaci ich zajali pred bránami Mošonského hradu. Ondrej zakrátko nato zomrel na kráľovskom dvorci Zirc v Bakonskom lese.
Dňa 6. decembra 1060 bol v Stoličnom Belehrade Belo korunovaný za kráľa.

 

V roku 1061 zvolal kráľ Belo veľké ľudové zhromaždenie.  Z každej obce mali do Stoličného Belehradu prísť starejší zástupcovia, aby rozšírili kráľovskú radu.  Predmetom zhromaždenia bolo predloženie dôležitých rozhodnutí týkajúcich sa daní, splácania starých dlhov, ceny tovarov, hodnoty mincí, trhových dní a ďaľších opatrení, ktoré mali pozdvihnúť ekonomiku krajiny.

Okrem pozvaných zástupcov sa však pri Stoličnom Belehrade zišlo aj veľké množstvo nespokojných sedliakov, otrokov a pospolitého ľudu, ktorý túžil po starých pohanských časoch.  Kráľ, veľmoži a biskupi sa  uzavreli za hradby Stoličného Belehradu, nakoľko sa obávali útoku vzbúreného ľudu. Odtiaľ sledovali vzbúrencov ako hania kresťanskú vieru a húckajú zhromaždených.  Títo vzbúrenci dokonca predložili požiadavky samotnému kráľovi: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov , biskupov ukameňovať, kňazom vyrvať črevá, duchovných zahrdúsiť, vyberačov desiatkov obesiť, kostoly zbúrať a zvony rozbiť..“ Kráľ  Belo si vyhradil na rozmyslenie tri dni. Medzitým tajne povolal vojsko, ktoré na tretí deň rozvášnený dav rozohnalo. Viacero zbúrencov zabili, uväznili alebo zbili.

 

Kráľ Belo musel spomínané reformačné rozhodnutia uskutočniť aj bez vyjadrenia veľkého ľudového zhromaždenia – začal raziť kvalitné strieborné denáre, určil pevnú cenu tovarov na trhu a trhový deň presunul z nedele na sobotu. Takisto znížil dane a zrušil niektoré poplatky. Výsledkom Belových reformačných krokov bol značný hospodársky vzostup krajiny.

Obdivuhodná je Belova snaha o získanie si čo možno najväčšieho počtu spojencov. Nepotrestal tých, ktorí proti nemu bojovali na strane jeho brata Ondreja, dokonca prepustil oboch zajatých nemeckých veliteľov – Viliama a Potu. Markgrófa Viliama zasnúbil so svojou najstaršou dcérou Žofiou. Tento však za krátko zomrel, a tak sa Žofia vydala za jeho blízkeho príbuzného, kranského a istrijského markgrófa Ulrika. Okrem iného sa Belo nedotkol ani majetkov prívržencov  svojho synovca Šalamúna, ktorí ušli za ním do Nemecka a pripravovali tam Belovo zosadenie z trónu. Týmto krokom si Belo vyslúžil vďaku a sympatie viacerých zo Šalamúnových prívržencov, ktorí sa vrátili do Uhorska a pridali sa na jeho stranu.

 

Belo však nedokázal získať dostatok spojencov nato, aby dokázal úspešne čeliť nasledujúcim udalostiam. V auguste 1063 začal nemecký kráľ Henrich IV. organizovať veľkú vojenskú výpravu, aby dosadil svojho švagra Šalamúna na uhorský trón. Belo sa chcel za každú cenu vyhnúť vojne a pokúšal sa o kompromis - neúspešne. Jeho návrh, že odovzdá trón Šalamúnovi a ponechá si iba Nitrianske a Biharské kniežatstvo nebol akceptovaný. Nepomohol ani fakt, že ponúkol svojho najstaršieho syna Gejzu ako rukojemníka. Vydal teda rozkaz zatarasiť západné hranice, zosilniť hrady a zhromaždil vojsko. Do bojov o obranu svojho vlatného trónu však už nezasiahol .  Na dvorci v Demeši, kde sa zdržiaval, utrpel ťažké zranenie, keď sa pod ním zrútila stavba trónu. Aj napriek ťažkému zraneniu vytiahol proti postupujúcemu nemeckému vojsku. Zomrel však počas cesty v septembri 1063.

 

Po Belovej smrti už nič nebránilo  Henrichovi IV., aby dosadil 10-ročného Šalamúna na uhorský trón. Belovi synovia, Gejza, Ladislav a Lampert, ušli do Poľska a žiadali o pomoc knieža Boleslava II. Smelého. Dňa 27. septembra 1063 odtiahlo z Uhorska Henrichovo vojsko. Krátko nato do Uhorska vpadol poľský knieža Boleslav II. Smelý, a prinútil Šalamúna k úteku do silne opevneného hradu Mošoň.  Šalamún po porážke odstúpil Boleslavovi Nitrianske kniežatstvo, ktorý ho následne odovzdal svojmu príbuznému a spojencovi Gejzovi  - synovi nebohého kráľa Bela.  Situácia bola vypätá a obe strany boli v pohotovosti. Mladý kráľ Šalamún sa natoľko obával Gejzu a poľského vojska, že sa neodvážil vytiahnuť z hradu Mošoň, ktorý stál blízko nemeckých hraníc, odkiaľ mohol Šalamún očakávať posily. Mier sa podarilo sprostredkovať až biskupovi Deziderovi, ktorý radil Gejzovi aby sa uspokojil s kniežatstvom a Šalamúnovi nechal kráľovstvo.  Gejza dal na biskupove slová a tak dňa 20. januára 1064 v Rábe uzavreli synova Bela I. so Šalamúnom mier. Gejza zostal kniežaťom v Nitrianskom kniežatstve, Ladislav získal Biharské kniežatstvo a najmladší Lampert zostal na Gejzovom kniežacom dvore.

 


Kráľ Šalamún a knieža Gejza -Obrázková kronika, 14.stor.

 

Kráľ Šalamún a údelné kniežatá žili v mieri niekoľko rokov.   Spoločne tiahli v roku 1064 do Chorvátska na pomoc Gejzvomu švagrovi,  slavónskemu bánovi a neskoršiemu chorvátskemu kráľovi Demetrovi Zvonimírovi, proti benátskemu dóžovi Dominikovi Contrarinimu. V roku 1067 podnikli trestnú výpravu na Moravu, v roku 1068 porazili v bitke pod vrchom Kerléš Pečenehov, ktorí vpadli do Biharského kniežatstva.

 

V roku 1071 povolil byzantský veliteľ Belehradu Pečenehom prechod cez Sávu, čo im umožnilo vpadnúť do Uhorska z juhu. Pustošili v uhorskom Srieme a s bohatou korisťou odtiahli.  Kráľ Šalamún zvolal veľkú výpravu proti Belehradu. Neďaleko južnej hranice Uhorska sa okrem kráľovského vojska zhromaždilo Gejzovo nitrianske kniežacie vojsko a komitátne vojsko báčskeho župana Vida a šopronského župana Jána. Uhorskému vojsku sa aj napriek komplikáciam podarilo prekročiť rieku Sávu a obkľúčiť Belehrad. Belehradská posádka požiadala o pomoc Pečenehov,  ktorí porazili župana Vida.  Župan Ján sa však statočne úbranil a spôsobil Pečnehom značné straty. Po troch mesiacoch obliehania zachvátil mesto požiar. Údajne ho založilo jedno zajaté uhorské dievča. Posádka brániaca mesto sa stiahla do hradu a veliteľ Niketas začal vyjednávať. Podľa dohody Niketas vydal hrad výmenou za možnosť slobodne opustiť mesto – vyšiel z mesta s väčšinou obyvateľstva a vojenskou posádkou  v ústrety kniežaťu Gejzovi, o ktorom bolo známe, že je vrúcny kresťan a srdečný človek. Kráľovi Šalamúnovi sa vzdal len málokto, „...pretože bol tvrdého srdca a pretože vždy počúval zlé rady župana Vida...“ Kráľ neskrýval svoje rozčarovanie a situácia sa ešte vyhrotila pri delení koristi. Kráľ chcel totiž okrem ukoristených cenností a zajatcov, rozdeliť aj tých, ktorím Gejza prísľúbil bezpečný a slobodný odchod.  Gejza radikálne tento kráľov počin odmietol. Rozhnevaný kráľ teda nakoniec nariadil rozdeliť iba cennosti. Gejza, ktorý mal ako knieža nárok na celú tretinu koristi však dostal len štvrtinu.

 


Delenie koristi medzi kráľom Šalamúnom a kniežaťami Gejzom a Ladislavom.

Nad nimi zajaté uhorské dievča zakladá požiar za hradbami Belehradu - Obrázková kronika, 14.stor.

 

O Gejzovej dobrosrdečnosti voči obyvateľom Belehradu sa dopočul aj byzantský cisár Michal VII., a prostredníctvom poslov sním uzavrel priateľstvo a mier. Gejza prepustil všetkých svojich zajatcov aj zadržiavanú vojenskú posádku. Zaujímavé je, že cisár Michal VII. sa vôbec nebavil s kráľom Šalamúnom, čím prilial olej do ohňa nenávisti  týchto dvoch mužov. Župan Vid, blízky priateľ kráľa Šalamúna, ktorý mal záujem na údelné kniežactvo, kráľa nahováral aby Gejzu vyhnal a zbavil kniežactva.

 

V roku 1072 kráľ vyzval obe kniežatá na novú výpravu proti Byzancii. Ladislav aj Gejza sa aj s vojskami dostavili ku kráľovi. Dobre však vedeli, že výprava je len zamienka a primárnym cieľom výpravy je ich zajatie. Počas výpravy zostal Ladislav s polovicou kniežacieho vojska na území Biharského kniežatstva a bol pripravený zasiahnuť ak by jeho bratovi Gejzovi v kráľovej prítomnosti čokoľvek hrozilo. Šalamún a Gejza vyrazili proti byzantskému mestu Niš. Šalamún sa pre tentokrát musel svojho prvotného plánu vzdať.  Po prijatí výkupného od obyvateľov Nišu sa Gejza spolu so Šalamúnom vrátili späť do Uhorska.  Pri Kovine sa Gejza s vojskom od kráľa oddelil a v Bihari sa stretol s bratom Ladislavom. Tu sa spoločne radili, ako čeliť kráľovim intrigám. Ladislav po tomto stretnutí odišiel do Kyjevskej Rusi so žiadosťou o pomoc.
Vzájomná roztržka naberala na obrátkach. Obe strany začali proti sebe zhromažďovať vojsko. Vojne však zabránilo stretnutie v Ostrihome, konkrétne na ostrove v strede Dunaja, kde si Gejza a Šalamún, každý iba v sprievode ôsmich sprievodcov, ktorých si vybrali z radov biskupov a veľmožov, dohodli podmienky prímeria. Po tomto stretnutí sa Gejza vrátil do Nitrianska a Šalamún do Stoličného Belehradu. Vymenili si aj tzv. ručiteľov prímeria – kráľ poslal kniežaťu županov Vida a Erneja a dostal od neho  župana Vatu a varadínskeho biskupa.

 

V roku 1073 sa však už schylovalo k vojne. Šalamúnovi prišlo na pomoc nemecké vojsko. Dňa 11. novembra 1073 uzavreli Gejza a Šalamún prímerie platné do 24. apríla 1074  a vrátili si spomínaných rukojemníkov.  Krátko po Vianociach kráľ Šalamún prišiel do Zalváru, kde ho župan Vid a veliteľ pomocného nemeckého vojska Markward nabádali aby nedbal na prímerie a udrel na Gejzu v momente, keď sa nachádza v Biharsku a jeho bratia v zahraničí hľadajú pomoc. Krátko nato sa Šalamún presunul do kláštora v Szekszárde  a nedaleko rozložil vojenský tábor. Knieža Gejza bol v tom čase na poľovačke v horách Igfon v Biharsku. Šalamún mal v pláne Gejzu zajať a oslepiť, pokým sa jeho bratia nevrátia s pomocou zo zahraničia. Treba podotknúť, že Šalamún tak konal opäť na podnet župana Vida.  Nekalé plány kráľa a jeho dôverníkov si však tajne vypočul opát szekszárdskeho kláštora Willerm, ktorý okamžite poslal varovný list kniežaťu Gejzovi.  Avšak falošní Gejzovi radcovia, menovite Petrund, Zonuk a Bykaš, obvinil biskupa z opilstva a klamstva. Medzitým sa vrátil knieža Ladislav, avšak bez kyjevskoruských posíl. Gejza ho obratom poslal hľadať pomoc na Moravu, ku svojmu švagrovi, olomouckému kniežaťu Otovi.  Na druhý deň si však opát vypočul ďalšiu poradu kráľa Šalamúna so županom Vidom.  Rozhodol sa konať na vlastnú päsť a osobne varoval Gejzu pred blížiacim sa vojskom kráľa Šalamúna.
Gejza rýchlo zhromaždil biharské vojsko a chcel rýchlo odtiahnuť za bratom Ladislavom na Moravu. Pri rieke Tise sa mu však do cesty postavil kráľ Šalamún a po prekročení zamrznutého koryta rieky ho prinútil bojovať.  Knieža Gejza mal k dispozícii iba štyri biharské oddiely zo štyroch biharských komitátov. Oproti nemu Šalamún disponoval tridsiatimi oddielmi z tridsiatich komitátov. Navyše Gejzu zradili vojenskí velitelia Petrund a Bykaš, ktorí Šalamúnovi sľúbili, že ak im ponechá ich doterajšie majetky a venuje im svoju priazeň, zradia knieža Gejzu a aj s kniežacím vojskom sa pridajú na kráľovu stranu. A skutočne sa tak stalo – v rozhodujúcej chvíli Petrund a Bykaš s tromi oddielmi opustili knieža Gejzu.  Kráľovskí vojaci však  vinou neinformovanosti nepochopili znamenie - zradcov považovali za ustupujúce kniežacie vojsko a všetkých pobili (ako dohovorené znamenie mali mať zradcovia nad hlavami zdvihnuté štíty). Stalo sa tak dňa 26. februára 1074. Gejza sa v nastálom zmätku vydal s posledným kniežacím oddielom na ústup. Opustil Biharsko, ktoré padlo do rúk kráľa Šalamúna, prekročil rieku Tisu a mieril do Nitrianska.

 


Vľavo: Opát Willerm prebudil knieža Gejzu a varoval ho pred postupujúcim Šalamúnovim vojskom. 
Vpravo: Šalamúnovo vojsko nepochopilo signál zradných kniežacích oddielov a došlo k masakru - Obrázková kronika, 14.stor.

 

Medzitým sa Ladislav vrátil s vojenskou pomocou z Moravy a na území Nitrianskeho kniežatstva zhromažďoval vojsko. Pri Vacove sa bratia konečne stretli. Ladislav odovzdal Gejzovi nitrianske vojsko a ujal sa velenia nad zbytkom svojho biharského vojska. Moravskému vojsku velil olomoucký knieža Oto.

Šalamún prenasledoval Gejzu pozdĺž zamrznutej Tisy a v Tokaji sa dopočul o stretnutí Gejzu s Ladislavom a Otom. Možné riziká si ako prvý uvedomil župan Ernej, ktorý kráľa odhováral od vojny. Kráľ Šalamún však opäť dal na rady župana Vida a vydal sa s vojskom smerom k Pešti, kde si v neďalekom Rákoši rozložil vojenský tábor. Spojené vojská kniežat vyrazili z Vacova a utáborili sa v Cinkote pri Pešti. Na druhý deň, 14. marca 1074,  sa odohrala bitka pri vrchu Magyoród, kde kniežacie vojská rozdrvili vojsko kráľa Šalamúna. Medzi padlými bol aj župan Ernej. Porazený Šalamún sa utiahol do hradu Mošoň, kde ho čakala manželka Judita a matka Anastázia. Územie ovládané kráľom sa razom stenčilo na priestor medzi hradmi Šoproň, Mošoň a Bratislava, ktoré ako posledné zostali v rukách kráľa Šalamúna. Gejza a Ladislav vstúpili do Stoličného Belehradu. V najdôležitejších pevnostiach kráľovskej časti Uhorska rozmiestnili vojenské posádky a zbytok vojska rozpustili. V tom istom roku bol Gejza korunovaný za uhorského kráľa. Knieža Ladislav získal do údelu Nitrianské a Biharské kniežatstvo.

 


Stret kniežacieho vojska a kráľovského Šalamúnovho vojska v bitke pri Magyoróde.  Zástava s trojvrším a dvojkrížom označuje nitrianske kniežacie vojsko a zástava s pruhmi naopak označuje kráľovské vojsko. Symbolika trojvŕšia a dvojkríža označovala územie "Severných Uhier" po celú existenciu Uhorského štátu - Obrázková kronika, 14.stor.

 

Šalamún však nemienil uznať Gejzu za uhorského kráľa. Požiadal o pomoc nemeckého kráľa Henricha IV. V auguste 1074 prekročil nemecký kráľ  s malým žoldnierskym vojskom hranice a tiahol Nitrianskom. Ladislav a Gejza sa stiahli na žitný ostrov, kde nemohol Henrich IV. naplno uplatniť svoju jazdu. Šalamún zatiaľ čakal v Šintave na tri vojská z troch komitátov, ktoré ešte zostali v jeho moci. Henrich prišiel k Váhu a pri Šintave rieku prekročil. Tu sa stretol so Šalamúnom a jeho troma komitátnymi oddielmi, a spoločne tiahli k Nitre.  Obliehaním sa však nezdržiavali a po šarvátkach pred mestom sa stiahli. Nemecký kráľ Henrich IV. tiahol až k Vacovu, avšak od ďalšieho postupu ho odradili nemeckí velitelia podplatení kráľom Gejzom. Nemecké vojsko teda v septembri 1074 odtiahlo. Zdrvený Šalamún sa teda opäť stiahol do Bratislavy, kde ho ustavične niekoľko rokov napádal nový nitriansky knieža Ladislav. Nakoľko sa však Šalamún koruny nevzdal, Uhorsko malo dvoch kráľov.

 


Knieža Ladislav a kráľ Gejza. Obaja mali v rámci ranostredovekého Uhorska priam nevídaný vzťah. Vzájomne sa rešpektovali a ich bratskú lásku nepoškvrinili žiadne intrigy - Obrázková kronika. 14.stor.

 

Neskôr Šalamúna opustila jeho manželka Judita - podľa všetkého kvôli jeho nevere.  Jeho matka sa utiahla do kláštora. Iskierka nádeje sa pre opusteného Šalamúna zablisla v roku 1076, kedy začal Gejza I. rokovať o uzavretí mieru. Dokonca bol odhodlaný sa vzdať kráľovského postu.  Na Vianoce 1076 pred biskupmi povedal: "...sľúbil, že kráľovstvo vráti Šalamúnovi a mier upevní tým, že sám bude podľa práva držať korunu spolu  s tretinou kráľovstva, ktorá patrila k jeho kniežatstvu. Šalamún ako korunovaný kráľ bude mať dve tretiny kráľovstva, ktoré držal už predtým..." Mierové rokovania však prerušila Gejzova smrť dňa 25. apríla 1077.

 

 

Ladislav I. Svätý

 

Na jar roku 1077 bol za kráľa korunovaný knieža Ladislav. Ladislav sa narodil (okolo 1045) a vyrastal v Poľsku, kde jeho otec Belo I., spolu s bratmi Ondrejom a Leventem ušli pred kráľom Štefanom. Nemožno sa teda čudovať, že kvôli jeho pôvodu ,a aj neskorším skutkom, sa o Ladislava okrem uhorských kronikárov, podrobnejšie zaujímali aj tí poľskí. Konkrétne poľský kronikár známy pod menom Gall Anonymus napísal: „..tento Ladislav bol od svojho detstva vychovávaný v Poľsku a podľa mravov a spôsobu života bol Poliak...“ Takisto jeho slovanské meno nesporne napovedá o tom, že v žilách uhorských panovníkov z rodu Arpádovcov prúdila aj slovanská krv. Tieto fakty  o Ladislavovom detstve by opatrne mohli napovedať o dôvodoch obľúbenosti kráľa Ladislava na Slovensku, ako aj o počiatkoch historickej tradície , ktorá sa k nemu viaže najmä na východnom Slovensku.

 


Ladislav I. Svätý - Obrázková kronika, 14.stor.

 

Ladislav zasadol na uhorský trón v čase, kedy sa všetka pozornosť venovala konfliktu dvoch najvýznamnejších autorít v stredovekej Európe – nemeckým kráľom  Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. Tieto udalosti rozdelili Európu na dva tábory a Ladislav bol nútený sa pridať na jednu zo strán.  Od roku 1078 podporoval Henrichovho konkurenta – nemeckého protikráľa Rudolfa Švábskeho. Dokonca sa oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím definitívne potvrdil, na koho strane stojí. V tom čase  pápež Gregor VII. požiadal Ladislava aby poskytol azyl nemeckým veľmožom, ktorých Henrich vyhnal z krajiny. Dôvod Ladislavovej účasti v opozícii voči Henrichovi bol minimálne jeden – roky totiž bojoval po boku svojho brata Gejzu proti svojmu bratrancovi Šalamúnovi, ktorý bol zároveň Henrichovim švagrom a chránencom. V roku  1079 vtrhol Henrich s vojskom do Uhorska, aby  Ladislava potrestal za útok, pri ktorom Šalamún prišiel o hrad Mošoň. Výprava sa však skončila fiaskom. V roku 1081 kráľ Ladislav uzavrel mier so svojím bratrancom ,zosadeným kráľom Šalamúnom – ten sa za patričnú náhradu vzdal definitívne kráľovskej koruny ako aj zostávajúcich pohraničných komitátov, ktoré dovtedy ovládal. V nasledujúcom roku však už pripravoval sprisahanie. Kráľ Ladislav sa však o Šalamúnových pohnútkach včas dozvedel, a na dva roky ho uväznil vo veži vo Vyšehrade nad Dunajom.  Po prepustení z väzenia sa Šalamún vydal prosiť o odpustenie svoju manželku Juditu, tá ho však odmietla a Šalamún tým pádom stratil nádej na akúkoľvek podporu z Nemecka. Šalamún ešte uzavrel spojenectvo s Pečenehmi, ktorí mu prisľúbili vojenskú pomoc pri znovuzískaní uhorského trónu. V roku 1085 spoločne vpadli do Uhorska no kráľ Ladislav ich na hlavu porazil. V roku 1087 v bitke medzi Pečenehmi a byzantskými vojskami, niekde na Balkáne, prišiel Šalamún o život.

 

Po Šalamúnovej smrti a po smrti Ladislavovej manželky Adelaidy v roku 1090 pominuli všetky dôvody, ktoré Ladislava znepriateľovali  s Henrichom IV.  V tomto čase sa Ladislav dostal dokonca až na protipápežskú pozíciu, čo potvrdzuje aj neskorší pápežov list kráľovi Kolomanovi, kde prirovnáva uhorský ľud ku zblúdencom, ktorí zabudli na svoje spasenie a pridali sa k pastierovi iných stád.  Dôvodom pápežovho negatívneho hodnotenia bola najmä Ladislavova balkánska politika – expanzia do Chorvátska, ktoré bolo od roku 1075 považované za pápežské léno. V roku 1089 , po vymretí domácej panovníckej dynastie, vypukli v Chorvátsku boje o trón a vdova po chorvátskom kráľovi Demetrovi Zvonimírovi, Ladislavova sestra Helena,  uhorského kráľa požiadala o pomoc. Ladislav na jar v roku 1091 vpadol do Chorvátska, obsadil prístav Biograd a do čela krajiny dosadil svojho synovca Almoša – prepožičal mu titul chorvátskeho kráľa.

 

 


Korunovácia sv. Ladislava dvoma uhorskými biskupmi - Obrázková kronika, 14.stor

 

Kráľ Ladislav sa od svojho usadnutia na uhorský trón pokúšal o konsolidáciu svojej krajiny. Roky bojov o trón a vzbury nedobrovoľne kristianizovaného obyvateľstva značne podmývali základy uhorského štátu. Ladislavovým cieľom bolo za každú cenu zabrániť úpadku krajiny. Dôkazom týchto snáh sú jeho tri dekréty. Chronologicky prvý , avšak označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, reformuje súdnictvo a tresty. Napríklad s doposiaľ nevídanou tvrdosťou postihuje zlodejov – ustanovenia zakazujú skrývať a ochraňovať zlodejov,  nariaďujú chyteného zlodeja odovzdať súdu a je im odobraté aj právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa podľa dekrétu majú trestať vyklatím očí, predaním do otroctva alebo  aj obesením. V zákonníku sa vymedzujú aj presné práva sudcov a procesné pravidlá.  Takisto druhý dekrét sv. Ladislava sa zameriava na zločin a trest. Chronologicky posledný, avšak označovaný ako prvý, dekrét kráľa Ladislava sa týka najmä záležitostí cirkvi. Nariaďuje napríklad svätiť nedeľu, kedy sa nedodržanie tohto príkazu trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a pod. Považujeme za vhodné poukázať na fakt, že uhorská cirkev sa definitívne priklonila k rímskokatolíckej cirkvi až niekedy v 13.stor. Sú toho dokladom rôzne zvyky príznačné pre východnú cirkev, avšak v 11. až 12.storočí v Uhorsku bežne zaužívané paralélne so zvykmi Rímskokatolíckej cirkvi. Kráľ Ladislav sa zaslúžil aj o kanonizovanie prvých uhorských svätých v roku 1083 – v júni 1083 boli vyhlásení za svätých zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli biskup Gerard, 20. augusta kráľ Štefan I. a novembri Imrich, syn kráľa Štefana.

 

Ruka kráľa Štefana I. Svätého, ktorého dal blahorečiť kráľ Ladislav. 
Bola nájdená v roku 1083 a dodnes je vystavená v  budove parlamentu v Budapešti.

 

Obdobie Ladislavovej vlády sa nieslo v znamení podporovania a reformovania cirkevnej organizácie. Jeho záujem o cirkevnú organizáciu krajiny sa prejavil najmä v štedrom obdarúvaní už existujúcich kláštorov a zakladaním nových.  Zaujímavosťou je založenie kláštora na Šomodskom hrade. Kláštor bol zasvätený sv. Egídiovi a do 13.storočia ho obývali výhradne mnísi francúzskeho pôvodu. Ladislav suverénne vymenovával biskupov a zriaďoval biskupstvá aj napriek tomu, že pápeži už prisudzovali právo vymenovávať biskupov výhradbe svätej stolici. Všetky normy určujúce chod cirkvi v Uhorsku sa vydávali s kráľovým  súhlasom a on ručil za ich dodržiavanie. Koniec koncov v ponímaní ranostredovekého západu Európy nešlo o nič neobvyklé minimálne do polovice 11.stor. Napriek tomu, že Ladislav vládol v čase pontifikátu  takých reformátorov na Petrovom stolci, akými boli Gregor VII. či Urban II., nikdy veľmi neprihliadal na pápežské požiadavky, nepripúšťajúce  zásahy svetskej moci do organizácie cirkvi. Takto v roku 1094 Ladislav založil biskupstvo v Záhrebe – za prvého biskupa menoval českého klerika Ducha, ktorého s obyvateľstvom spájala pomerne blízka jazyková príbuznosť. Ladislav zrejme pripravoval aj obnovenie Nitrianskeho biskupstva, čo sa však realizovalo až za jeho následníka Kolomana.

 

Na sklonku života kráľ Ladislav vyjadril túžbu vykonať púť do Svätej  zeme – podnietil ho v tom toulouský gróf Viliam, ktorý predchádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema. Zrealizovania svojich plánov sa však Ladislav už nedožil, zomrel v Nitre, dňa 29. júla 1095 vo veku okolo päťdesiatich rokov. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomoďskom hrade, neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde kedysi plnil funkciu údelného kniežaťa.  V roku 1192 bol vyhlásený za svätého. Ladislav sa stal akýmsi symbolom rytierskej a panovníckej cnosti, odvahy a statočnosti. Vyznamenal sa svojou predvídavosťou, energickým reformovaním krajiny – dokázal stabilizovať krajinu po hospodárskej stránke, viedol úspešnú zahraničnú politiku, kedy rozšíril Uhorsko o ďalšie územia. Okrem iného sa vyznamenal aj statočnosťou v boji, a preto na záver necháme slovo Obrázkovej kronike a pasáži o odrazení vpádu Pečenehov: „Najblaženejší knieža Ladislav zbadal istého pohana, ktorý na chrbte koňa vliekol krásnu uhorskú dievčinu. Svätý Ladislav si myslel, že je to dcéra Varadínskeho biskupa, a hoci bol ťažko ranený, predsa ho začal rýchlo prenasledovať na svojom koni, ktorého volal Zug. Keď sa už k nemu priblížil s úmyslom prebodnúť ho kopijou, nič nezmohol lebo jeho kôň už nevládal rýchlejšie cválať a Kumánov kôň nespomaľoval. Medzi jeho kopijou a chrbtom Kumána stále zostávala vzdialenosť zhruba jednej paže. Svätý knieža Ladislav preto zvolal na dievčinu: „Krásna sestra, chyť Kumána za opasok a hoď sa na zem!“ Čo ona aj urobila. A keď blahoslavený knieža Ladislav chcel na zemi ležiaceho zblízka zabiť kopijou, dievčina ho veľmi prosila, aby ho nezabíjal ale prepustil. Aj z toho je zjavné, že v ženách niet viery, lebo ho chcela oslobodiť pre zmyselnú lásku. Svätý knieža potom s ním dlho zápolil, a keď mu preťal šľachu, zabil ho.“

 


Súboj Ladislava  s Kumánom - freska v kostole vo Veľkej Lomnici, 14.stor

 

 

 

predchádzajúcanasledujúca



Na jar roku 1077 bol za kráľa korunovaný knieža Ladislav. Ladislav sa narodil (okolo 1045) a vyrastal v Poľsku, kde jeho otec Belo I., spolu s bratmi Ondrejom a Leventem ušli pred kráľom Štefanom. Nemožno sa teda čudovať, že kvôli jeho pôvodu a aj neskorším skutkom sa o Ladislava okrem uhorských kronikárov, podrobnejšie zaujímali aj tí poľskí. Konkrétne poľský kronikár známy pod menom Gall Anonymus napísal: „..tento Ladislav bol od svojho detstva vychovávaný v Poľsku a podľa mravov a spôsobu života bol Poliak...“ Takisto jeho slovanské meno nesporne napovedá o tom, že v žilách uhorských panovníkov z rodu Arpádovcov prúdila aj slovanská krv. Tieto fakty  o detstve kráľa Ladislava by opatrne mohli napovedať o dôvodoch obľúbenosti kráľa Ladislava na Slovensku, ako aj o počiatkoch historickej tradície , ktorá sa k nemu viaže najmä na východnom Slovensku.

Ladislav zasadol na uhorský trón v čase, kedy sa všetka pozornosť venovala konfliktu dvoch najvýznamnejších autorít v stredovekej Európe – nemeckým kráľom a nádejným cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. Tieto udalosti rozdelili Európu na dva tábory a Ladislav bol nútený sa pridať na jednu zo strán.  Od roku 1078 podporoval Henrichovho konkurenta – nemeckého protikráľa Rudolfa Švábskeho. Dokonca sa oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím definitívne potvrdil, na koho strane stojí.  Pápež Gregor VII. požiadal Ladislava aby poskytol azyl nemeckým veľmožom, ktorých Henrich vyhnal z krajiny. Dôvod Ladislavovej účasti v opozícii voči Henrichovi bol minimálne jeden – roky bojoval proti svojmu bratrancovi Šalamúnovi, ktorý bol zároveň Henrichovim švagrom a chránencom. V roku  1079 vtrhol Henrich s vojskom do Uhorska, aby  Ladislava potrestal za útok, pri ktorom Šalamún prišiel o hrad Mošoň. Výprava sa však skončila fiaskom. V roku 1081 kráľ Ladislav uzavrel mier so svojím bratrancom a zosadeným kráľom Šalamúnom – ten sa za patričnú náhradu vzdal definitívne kráľovskej koruny ako aj zostávajúcich pohraničných komitátov, ktoré dovtedy ovládal. V nasledujúcom roku však už pripravoval sprisahanie. Kráľ Ladislav sa však o Šalamúnových pohnútkach včas dozvedel, a na dva roky ho uväznil vo veži vo Vyšehrade nad Dunajom.  Po prepustení z väzenia sa Šalamún vydal prosiť o odpustenie svoju manželku Juditu, tá ho však odmietla a Šalamún tým pádom stratil nádej na akúkoľvek podporu z Nemecka. Šalamún ešte uzavrel spojenectvo s Pečenehmi, ktorí mu prisľúbili vojenskú pomoc pri znovuzískaní uhorského trónu. V roku 1085 spoločne vpadli do Uhorska no kráľ Ladislav ich na hlavu porazil. V roku 1087 v bitke medzi Pečenehmi a byzantskými vojskami, niekde na Balkáne, prišiel Šalamún o život.

Po Šalamúnovej smrti a po smrti Ladislavovej manželky Adelaidy v roku 1090 pominuli všetky dôvody, ktoré Ladislava znepriateľovali  s Henrichom IV.  V tomto čase sa Ladislav dostal dokonca až na protipápežskú pozíciu, čo potvrdzuje aj neskorší pápežov list kráľovi Kolomanovi, kde prirovnáva uhorský ľud ku zblúdencom, ktorí zabudli na svoje spasenie a pridali sa k pastierovi iných stád.  Dôvodom pápežovho negatívneho hodnotenie bola najmä Ladislavova balkánska politika – expanzia do Chorvátska, ktoré bolo od roku 1075 považované za pápežské léno. V roku 1089 , po vymretí domácej panovníckej dynastie, vypukli v Chorvátsku boje o trón a vdova po chorvátskom kráľovi Ladislavovi Zvonimírovi, Ladislavova sestra Helena,  uhorského kráľa požiadala o pomoc. Ladislav na jar v roku 1091 vpadol do Chorvátska, obsadil prístav Biograd a do čela krajina dosadil svojho synovca Almoša – prepožičal mu titul chorvátskeho kráľa. 

Kráľ Ladislav sa od svojho usadnutia na uhorský trón pokúšal o konsolidáciu svojej krajiny. Roky bojov o trón a vzbury nedobrovoľne kristianizovaného obyvateľstva značne podmývali základy uhorského štátu. Ladislavovým cieľom bolo za každú cenu zabrániť úpadku krajiny. Dôkazom týchto snáh sú jeho tri dekréty. Chronologicky prvý , avšak označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, reformuje súdnictvo a tresty. Napríklad s doposiaľ nevídanou tvrdosťou postihuje zlodejov – ustanovenia zakazujú skrývať a ochraňovať zlodejov,  nariaďujú chyteného zlodeja odovzdať súdu a je im odobraté aj právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa podľa dekrétu majú trestať vyklatím očí, predaním do otroctva alebo  aj obesením.

V zákonníku sa vymedzujú aj presné práva sudcov a procesné pravidlá.  Takisto druhý dekrét sv. Ladislava sa zameriava na zločin a trest.

Chronologicky posledný, avšak označovaný ako prvý, dekrét kráľa Ladislava sa týka najmä záležitostí cirkvi. Nariaďuje napríklad svätiť nedeľu, kedy sa nedodržanie tohto príkazu trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a pod. Považujeme za vhodné poukázať na fakt, že uhorská cirkev sa definitívne priklonila k rímskokatolíckej cirkvi až niekedy v 13.stor. Sú toho dokladom rôzne zvyky príznačné pre východnú cirkev, avšak v Uhorsku bežne zaužívané paralélne so zvykmi Rímskokatolíckej cirkvi, v období 11. až 12. storočia. Kráľ Ladislav sa zaslúžil o kanonizovanie prvých uhorských svätých v roku 1083 – v júni 1083 boli vyhlásení za svätých zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli biskup Gerard, 20. augusta kráľ Štefan I. a novembri Imrich, syn kráľa Štefana.

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Mít rád lidi a milovat lidi to je celé tajemství a snad jediný recept na štěstí.“ Jan Werich