Šľachta slovenského pôvodu v 11. - 14.stor.

 

 

Článok pripravil Dávid Gregora

 


 

Vzhľadom na rozsah témy, a na našu ambíciu vtesnať ju do jedného článku bez toho, aby sme zamlčali dôležité detaily, sme sa rozhodli, že sa nebudeme zaoberať problematikou šľachtických vrstiev v rámci Veľkej Moravy, a budeme sa od začiatku podrobnejšie venovať obdobiu, ktoré bezprostredne predchádzalo vzniku uhorského štátu. V predchádzajúcom článku o tisícročnom útlaku sme sa zaoberali dôvodmi, prečo nemožno pričlenenie etnicky slovenských území k Uhorsku chápať ako násilný – podmaniteľský – proces. V tomto smere sme vylúčili globálnu vojenskú inváziu do priestoru Nitrianskeho kniežatstva, ktorá by mala nepochybne za následok rozvrátenie jeho územnosprávnych, vojenských, duchovných a kultúrnych štruktúr. V krátkosti zhrnieme, že po zániku Veľkej Moravy nenachádzame na našom území v archeologickom materiáli žiadne známky po systematickom pustošení sídel domáceho obyvateľstva, o ich masívnom zániku, ani stopy po vysídľovaní a úteku. Práve naopak – zaznamenávame aktívnu činnosť v rámci výstavby nových, prípadne rozširovania starších, sakrálnych stavieb, vznik nových sídlisk, a nemenným znakom je aj postupné zbližovanie sa oboch etník, kt. v konečnom dôsledku vyústilo do vzniku belobrdskej kultúry v oblastiach, kde došlo k premiešaniu obyvateľstva oboch etnických celkov.

 


Starí Maďari začali v dvadsiatych rokoch 10.storočia postupne osídlovať najjužnejšie časti v západných oblastiach Nitrianska. I takýto pohľad by sa nám v tomto období mohol naskytnúť na Žitnom ostrove.

 

K zániku Veľkej Moravy pravdepodobne došlo niekedy medzi rokmi 905 – 906. Môžeme len predpokladať, že v spomínanom období došlo k totálnej porážke veľkomoravského vojska, resp. k smrti Mojmíra II, čo mohlo viesť k destabilizácii, ktorá už nebola zlučiteľná so štátnou existenciou.  Hoci v tomto období zrejme zanikla akákoľvek centralizovaná moc v rukách panovníka, dedičstvo Veľkej Moravy v priestore centrálnej Európy zostalo, a to v podobe už vyššie zmieňovanej územnosprávnej organizácie a hospodárskych, kultúrnych, duchovných i vojenských tradícii. Na území Nitrianska teda zostali hradiská - centrá moci jednotlivých veľmožov ,  v ktorých naďalej žili so svojimi rodinami a vlastnými družníkmi, služobné osady s obyvateľstvom, ktoré podliehalo pod správu týchto hradísk a živilo ich obyvateľov, roľnícke obyvateľstvo vo svojich osadách roztrúsených po celej krajine,  príslušníci kléru, slúžiaci bohoslužby v početných kostoloch a bazilikách (aj keď  je nutné podotknúť, že sa v tomto období dostávali do zložitej situácie), a v neposlednom rade najväčšie centrá bývalej kniežacej moci, napríklad Nitra, v ktorých mohla byť stále dislokovaná kniežacia družina. Nitra ako centrum kniežacieho Nitrianska mohla úlohu centra plniť aj po zániku Veľkej Moravy. Otázna je však efektivita tohto správneho centra v období decentralizácie ústrednej moci. K vyššie uvedeným tvrdeniam nás vedú poznatky zo systematických archeologických výskumov, ako aj stručné poznatky stredovekých domácich i zahraničných kronikárov a cestovateľov, a v konečnom dôsledku aj aktuálny vizuál krajiny. Kontinuálna existencia hradištných správnych centier, malých hradísk, služobných osád ( ktorých názvy sa často dochovali až do dnešných dní ) naprieč celým obdobím 10.stor., nám dosvedčuje aj nutnú existenciu ich obyvateľov, medzi nimi aj politickej a vojenskej špičky, ktorá bola stmelujúcim faktorom tejto kontinuity.

 


Ideálna obrazová rekonštrukcia šľachtica a jeho družníka v stredoeurópskom priestore v 10.storočí.

 

Predpokladáme, že po rozpade Veľkej Moravy bolo Nitriansko rozdrobené na menšie kniežatstvá, ktorým vládli významnejšie i menej významné kniežatá, ktoré k sebe mohli viazať rodinné zväzky, alebo tradičné spojenectvá, rovnako ako medzi sebou mohli viesť boje. Rozdielna mohla byť aj ich politická identita, kedy mohli slabšie kniežatá príjmať zvrchovanosť významnejších lokálnych kniežat, prípadne cudzincov, ktorí sa počas 10.stor. striedavo pokúšali zaujať územia Nitrianska, alebo sa im naopak vzoprieť. V tomto smere sa zaujímavo javí hypotetická rekonštrukcia udalostí, ktoré viedli k postupnému začleňovaniu Nitrianska do uhorského štátu. V dvadsiatych rokoch 10.storočia začínajú na severnú stranu Dunaja prenikať prví maďarskí usadlíci, a nasledujúcich dvadsať rokov v priestore juhozápadného Slovenska Maďari budujú aj svoje strážne osady. V tomto období tieto južné oblasti Nitrianska podliehali maďarskému náčelníkovi Lélovi, ktorý sídlil niekde v priestore medzi Nitrou a Hlohovcom. Predpokladáme, že v prvej polovici 10.storočia vládlo medzi Nitranmi a Maďarmi prímerie, resp. vzájomná tolerancia. V roku 955 náčelník Lél zomiera po bitke pri Lechu a jeho dŕžavu získavajú Arpádovci. Je prirodzené, že v kríze, ktorá Maďarov postihla vybitím veľkej časti ich elít a bojovníkov pri Lechu, sa snažili hľadať spojencov. Situácia v Nitriansku však nebola o veľa lepšia – zo severu i západu mu totiž hrozila výbojná politika jeho susedov. Je preto prirodzené, že obe etniká usídlené v jednom priestore si radšej zvolili cestu spojenectva a vzájomného spolužitia, ktorého základy boli do určitej miery vytýčené už zhruba pol storočia predtým. Ideálne podmienky pre túto kooperáciu poskytlo už spomínané vystriedanie Léla Arpádovcami, ktorí sa v tomto období snažili vybudovať z najrozvinutejších častí karpatskej kotliny súvislé léno. Za predpokladu, že sú pravdivé zmienky o sobáši Arpádovho syna Zolta s dcérou Mojmíra II., bol by tento krok vítaný a odôvodnený aj formálnym nástupom novej nástupníckej dynastie prostredníctvom Takšona – ich syna. Aj tento krok si samozrejme v politických kruhoch našiel svojich odporcov, ktorí sa nepodriadili vôli väčšiny. Títo odporcovia však boli obyčajne vojensky pokorení – to bol snáď aj prípad veľmoža žijúceho na hradisku Ducové, ktoré bolo vypálené pravdepodobne starými Maďarmi.

 


V bitke pri Lechu utrpeli Maďari katastrofálnu porážku, ktorá priniesla významnú zmenu v mocenských pomeroch strednej Európy v druhej polovici 10.stor.

 

Od kniežat k vysokej uhorskej nobilite

 

Asi najznámejším a najvplyvnejšími malými kniežatami na konci 10.stor. boli HuntPoznan, ktorí patrili k tým veľmožom, ktorí podporovali Arpádovcov, čo by vládnucu nástupnícku dynastiu vo vznikajúcom Uhorsku. Najstaršiu písomnú zmienku o nich nachádzame už v roku 1002 v zakladacej listine opátstva sv. Martina na Panónskej hore: „...astantibus ducibus, videlicet Poznano, Cuntio, Orzio...“. Predtým, ako sa budeme zaoberať ich záslužnými činmi, ktorými svojmu rodu zabezpečili nielen výsadné postavenie v uhorskom kráľovstve, ale de facto aj jeho prežitie počas celej existencie Uhorska, hoci už len prostredníctvom rodov, ktoré z neho vzišli, je nutné poukázať na dlhú cestu, ktorá viedla k relevantnému poznaniu ich etnickej príslušnosti. Uhorskí kronikári ich pôvod kládli do Nemecka. Šimon z Kézy ich považoval za bratov zo Švábska, ktorí na ceste do Svätej zeme zostali v Gejzovom veľkoniežatstve. Kronikár Ján z Turca o nich zasa hovorí: „ V tých dňoch prišli aj Hunt a Poznan, ktorí podľa nemeckého zvyku opásali svätého Štefana mečom pri rieke Hron. Ich rod sa od tamtých ( Nemcov) očividne nelíšil...“ Dnes nám však už je známe, že Hunt a Poznan neboli nemeckého pôvodu, a že neboli ani bratmi - meno Poznan totiž nie je odvodené od nemeckého “Patzmann“, ako sa často v minulosti interpretovalo,  ale pôvod má v slovanskom prostredí, a je skratkou prídavného mena „poznaný“.  Vlastné podstatné meno Hunt sa v listinách nachádza v latinizovanej podobe Cuntius, a podľa prof. Jána Lukačku mohla byť dôvodom častých problémov s identifikáciou nedostatočne dotiahnutá slučka na litere „G“. Pôvodný tvar slova teda znel „Guntius“. Slovanský pôvod tohto mena možno badať už na základe nosovky „G“, ktorá sa v slovenskom prostredí zamenila za H až v období 12.storočia. Význam mena Hunt/Hont je teda možné preložiť do podoby výhonok, a nemá nič spoločné s nemeckým slovom „hund“ ( pes ), ako chybne uvádza kronikárska tradícia. O etnicky slovenskom pôvode ( zastávame názor, že od 11.storočia môžeme bezpečne hovoriť o slovenskom etniku – viac v článku o etnicite obyvateľov Severných Uhier ), svedčí pravidelné opakovanie slovanských mien v rode, na základe menného kritéria, ktoré je možné sledovať až do 14.stor., kedy ich postihuje moderný trend pomenúvania šľachtických potomkov kresťanskými menami. Slovanské menné kritérium, ktoré nie je záležitosťou výhradne rodu Hunt-Poznanovcov, ale aj iných slovenských šľachtických rodov, o ktorých sa zmienime neskôr, odráža nielen silný kult predkov, ale aj vyspelosť slovenskej aristokracie, ktorá si uvedomovala odlišnosť a jedinečnosť svojho pôvodu, ako aj fakt, že svoj pôvod v stredovekom Uhorsku nemusela nijako skrývať.

 


Nitrianske kniežatstvo bolo v prvej polovici 11.storočia rozdelené na štyri menšie územné celky. Jednalo sa o územia Nitry, Hontu, Váhu a Boršode, ktoré boli neskôr rozdelené na deväť nitrianskych komitátov. Fialová prerušovaná línia zobrazuje dnešné hranice Slovenska.

 

Hunt a Poznan boli príslušníkmi starých rodov, ktorých korene siahali snáď až do čias Veľkej Moravy. Svedčila by o tom aj pomerne rozsiahla dedičná majetková držba, ktorou disponovali koncom 10. storočia. Huntovci vlastnili majetky najmä v oblasti Hontu, Malohontu a Novohradu, Poznanovské majetky sa rozkladali prevažne na Ponitrí. Práve územia v majetkovej držbe Hunta a Poznana zohrali dôležitú strategickú úlohu počas pohanského povstania Kopáňa v roku 997, kedy sa v Bíni zhromažďovalo Štefanovo spojenecké kniežacie vojsko, a kde ho, podľa kronikárskej tradície, aj Hunt a Poznan „ opásali mečom.“ Samotný akt pasovania, rovnako ako ich menovanie do pozície Štefanovych osobných strážcov, len podškrtáva významné, možno do istej miery vedúce, postavenie Hunta a Poznana medzi domácimi nitrianskymi elitami.

 

V tomto smere si dovolíme poukázať na územnú organizáciu Nitrianska v prvej štvrtine 11.stor. Tvorili ju štyri malé kniežatstvá - Malé Nitriansko, Váh, Hont a Boršoď. Je takmer nepochybné, že kniežaťom Malého Nitrianska bol Poznan, čo vyplýva z viacerých historických zdrojov, ako aj z majetkovej držby Poznanovcov. Hunt bol kniežaťom v kniežatstve Hont. Kniežatstvo Boršoď dostalo meno po svojom kniežati Boršovi. Meno kniežaťa, ktoré spravovalo kniežatstvo Váh, nepoznáme. Prof. Ján Steinhübel poukazuje na určitú variabilitu pomenovaní štyroch kniežatstiev v Nitriansku, o ktorých sa vo svojich kronikách zmieňuje uhorský kronikár Anonymus, ako aj český kronikár Kosmas. Kým kniežatstvá Malé Nitriansko a Váh nesú pomenovania po riekach, ktoré nimi pretekajú (čo bola v našich končinách v ranom stredoveku bežná prax ), Hont a Boršoď nesú názvy odvodené od mien svojich kniežat a rovnakomenných kniežacích sídel. Malé Nitriansko a Váh teda pravdepodobne boli dedičnými starými kniežacími majetkami, Hont a Boršoď boli dané do správy novým kniežatám, ktoré si ich vyslúžili za svoju oddanosť Štefanovi, prípadne už jeho otcovi Gejzovi, čím nahradili nepohodlné staršie kniežatá, ktoré azda Štefana odmietli akceptovať. Radi by sme poukázali na fakt, že Poznan v Malom Nitriansku a Hunt v Honte boli, ako sme už uviedli, domáceho Nitrianskeho pôvodu. Ján Steinhübel pokladá knieža Borša za prvého priameho predka rodu Miškovcov, ktorí sú slovenskými historikmi pokladaní za šľachticov domáceho pôvodu. Navyše meno Borša je nepochybne menom slovanským, a okrem územia Nitrianska ho máme analogicky doložené aj v přemyslovských Čechách. To znamená, že aj samotný Borša bol domáceho, nitrianskeho, pôvodu. Dovolíme si vyjadriť presvedčenie, že provinciu Váh ovládalo takisto knieža domáceho pôvodu, a to jednak na základe nemenného pomenovania kniežatstva, ktoré bolo pravdepodobne starou dedičnou kniežacou doménou, ako napríklad Malé Nitriansko, a jednak na základe skutočnosti, že v severných oblastiach Nitrianska sa priama arpádovská hegemónia uplatňovala len pozvoľna. Na základe vyššie uvedeného je preto pravdepodobné, že územná správa Nitrianska bola v prvej polovici 11.storočia v rukách domácich, nitrianskych / slovenských, spoločenských elít, a táto prax nebola ničím výnimočným ani v neskorších obdobiach.

 


Hypotetická rekonštrukcia hradu Boršoď, ktorý dal vybudovať knieža Borša, ako nové centrum starého kniežatstva, krátko po ujatí sa vlády nad boršoďským kniežatstvom na počiatku 11.stor.

 

Vráťme sa však k Huntovcom a Poznanovcom. Je pravdepodobné, že počas prvého storočia existencie uhorského štátu nadobudli významnejšie postavenie najmä príslušníci rodovej línie Hunta. Môžeme tak tvrdiť na základe dochovaných písomných prameňov, vďaka ktorým vieme, že Lampert II., pravnuk Hunta, dostal za manželku sestru uhorského kráľa Ladislava I. Blízke rodinné spriaznenie s kráľovskou dynastiou, a bohaté veno kráľovskej manželky, mu nepochybne zabezpečilo rýchly kariérny rast, ako aj rast v spoločenskom rebríčku. Je nám známe, že bol županom niektorého, alebo niektorých, komitátov, a bol zakladateľom kláštora v Bzovíku. Práve vďaka výnosom, ktoré daroval kláštoru, môžeme aspoň zhruba určiť jeho majetkovú držbu, ktorou sa budeme zaoberať nižšie. Lampertova závratná kariéra a jeho pohyb v blízkosti kráľovskej dynastie, zabezpečili jemu a jeho najbližším rodinným príslušníkom, možnosť ťahať nitkami v zákulisí kráľovského dvora. To sa mu aj stalo osudným – jeho život vyhasol, spolu so životom jeho syna Mikuláša, vo vojenskom tábore pri rieke Slaná v roku 1132, kde sa kráľovské vojsko pripravovalo na boj s Borisom, nevlastným synom kráľa Kolomana, ktorý sa pokúšal uzurpovať uhorský trón z rúk Bela II. „Slepého“. Lampert II., i jeho syn Mikuláš, vyjadrili svoju podporu práve menovanému Borisovi, pričom ich po ostrej výmene názorov zabili prívrženci kráľa Bela II. Slovami kronikára: „...nato vypuklo povstanie a chytili župana Lamperta. Keď ho vyrvali z rúk kráľa, jeho brat ( Hypolit) mu sedlom rozťal hlavu, až mu cez tržnú ranu vytiekol mozog. Tiež sťali župana Mikuláša, jeho syna....“ V nám, do značne oklieštenej miery, známom rodokmeni Huntovho potomstva, nachádzame aj dvoch mužov s menom Bíň. Stojí za zmienku, že jedného z nich môžeme pravdepodobne stotožniť so zakladateľom bíňskej vetvy rodu, ktorá nadobudla majetky aj na Hornej Nitre, na Pováži a v Rajci.

 


Známi príslušníci rodovej línie Hunta v 11. - 13.stor. podľa prof. Jána Lukačku.  Grafické spracovanie Milites Nobiles

 

Genealogicky štedrejšia je k nám rodová línia potomkov Poznana, ktorú dokážeme pomerne spoľahlivo sledovať až do polovice 12.storočia, kedy sa oba rody začínajú rozvetvovať do viacerých samostatných rodových línii. Pri identifikácii rodinných príslušníkov poznanovskej vetvy nám poskytujú dôležité vodítka nielen kroniky, ale vo významnej miere aj zoborské listiny z roku 1111 a 1113.  Na základe zmienených materiálov vieme, že od roku 1029 do roku 1111 zastávali funkciu nitrianskych županov výhradne potomkovia Poznana, menovite: Bukven, ktorého postupne vystriedali jeho synovia Una a neskôr Bača, ktorého vystriedal jeho syn Mojžiš. Unov syn a Mojžišov bratranec, Kozma, bol zasa významným dvoranom. Jeho najznámejším činom bolo sprostredkovanie vôle najvyšších uhorských veľmožov, ktorí sa nemienili zúčastniť vojenských aktivít Štefana II. Kronikár Ján z Turca o týchto udalostiach hovorí takto: „Keď veľmoži prišli ku kráľovi na poradu rozdelili sa na dve skupiny. Kozma z rodu Poznanovcov vstal a prehovoril ku kráľovi:  „Pane môj, čo to robíš? Ak za cenu života mnohých svojich udatných bojovníkov dobyješ hrad, koho potom ustanovíš za vojvodu? Ak ho budeš vyberať spomedzi svojich veľmožov, potom tu naozaj nebudeš mať nikoho.  Či vari zanecháš kráľovstvo a staneš sa vládcom vojvodstva? My baróni nebudeme hrad obliehať. Ak ty chceš, obliehaj si sám! My sa vrátime do Uhorska a zvolíme si kráľa.“ Kráľ videl, že ho jeho ľudia oprávnene nepodporili a vrátil sa do Uhorska.“

 

Známi príslušníci rodovej línie Poznana v 11.-12.stor. podľa prof. Jána Lukačku. Grafické spracovanie Milites Nobiles

 

Je pravdepodobné, že aj v období 12. a 13. stor. patrila správa nitrianskeho komitátu pod patronát, už spojeného rodu, Hunt – Poznanovcov. Svedčia o tom opakujúce sa mená príznačné pre oba rody. K Hunt – Poznanovcom patril preukázateľne župan Tomáš, ktorý bol nitrianskym županom v prvej štvrtine 13.storočia. Tomáš sa vyznamenal vojenskou službou kráľovi Imrichovi, keď viedol vojenské oddiely v Bulharsku, ale aj vo Svätej nemeckej ríši, kedy so svojimi oddielmi, a oddielmi Sikulov, podporoval Přemysla Otakara I. v boji proti nemeckému cisárovi. Tomášov syn, Alexander, bol zasa blízkym dôverníkom kráľa Ondreja II. Spolu so svojim bratom Sebešom získali rozsiahle majetky v Bratislavskom komitáte a na Moravskom pohraničí, a ich brat Bukven sa oženil s nevlastnou sestrou kráľa Ondreja II. – Alžbetou.

 

Od vyššie spomenutých udalostí prešli sotva tri desaťročia, keď sa v uhorskom pohraničí objavili predvoje veľkého mongolského vojska, ktoré niekoľko mesiacov predtým vyplienilo ruské zeme. V marci 1241, keď bol na hraničných zásekoch mongolmi porazený palatín Dionýz, pri Pešti sa už zhromažďovalo početné uhorské vojsko, ktoré v apríli zamierilo do puste Mohi, známejšej však ako priestor pri rieke Slaná. V uhorskom vojsku sa okrem iných bojovníkov z územia Severných Uhier, nachádzali aj Alexandrovi synovia, šľachtici zo Svätého Jura a Pezinka, KozmaAchilles, ich brat neznámeho mena – a ich strýko Sebeš. Z ich rodového príbuzenstva sa ťaženia zúčastnili napríklad synovia Ivanku z rodu Poznanovcov – Ondrej a jeho brat neznámeho mena. Práve Ondrej sa stal záchrancom kráľa Bela IV., ktorému na úteku pred mongolmi poskytol vlastného koňa, o čom hovorí kráľovská listina toto: „...Lebo keď pri Slanej, pre nás a našich, z Božieho trestu ako veríme, nastalo ťažké  prenasledovanie Tatármi, a náš kôň, na ktorom sme sedeli, sa ledva vliekol čoby unavený, Ondrej z osobitného zanietenia vernosti, koľko len jej v ňom bolo, dávajúc prednosť našej záchrane pred svojou, dal nám z vlastnej slobodnej vôle bystrého a rýchleho koňa, ktorého mal, čím sa on a jeho brat mohli spoliehať len na vlastné nohy. Jeho brat bol zabitý Tatármi.“ Ondrej za tieto vojenské zásluhy, ako aj za prestavbu svojich hradov Turiec a Devín, získal zem Jelenec a môžeme ho považovať za zakladateľa rodu Forgáčovcov. Čo sa týka šľachticov z Pezinka a Svätého Jura – pri rieke Slanej padol Sebeš i jeho synovec neznámeho mena. Achillesovi a Kozmovi, ktorý v bitke prišiel o oko, sa s časťou svojich oddielov podarilo ujsť a ustúpiť až na svoje panstvá v okolí Bratislavy, kde sa pravdepodobne pripravovali na obranu voči Mongolom, čo bolo logické riešenie, vzhľadom na všeobecný chaos, ktorý v Uhorsku nastal, a na nemožnosť spoliehať sa na globálny organizovaný protiútok uhorského vojska.  K bojom tu však pravdepodobne už nedošlo – Mongoli oblasťou síce prešli, pustošili v oblastiach centrálneho Uhorska, ale v roku 1242 Uhorsko opustili.

 


V rokoch 1241 - 1242 bolo Uhorsko sústavne plienené mongolskými hordami. Tie na viacerých miestach prešli aj územím dnešného Slovenska. Silne opevneným miestam na našom území sa však pravdepodobne vyhýbali.

 

V nepokojnom období rokov 1241 – 1242 však neboli jediným nepriateľom Uhorska Mongoli. Rakúsky vojvoda Fridrich II. „Bojovný“ , ktorý využil zlú situáciu Bela IV. a vymohol si od neho tri uhorské pohraničné komitáty, vpadol do Uhorska, obľahol Ráb a vydal sa k Bratislave. V bitke pod Bratislavou však utrpel porážku od, už spomínaného, Kozmu „Jednookého“. Vojenské intervencie však pravdepodobne pokračovali, keďže vieme, že Kozma sa dostal do Fridrichovho zajatia. V roku 1242 Fridrich opäť vpadol do Uhorska, tentokrát cez Moravu, a utáboril sa v blízkosti Hlohovca. Odtadiaľ ho vytlačili Achilles, brat Kozmu „Jednookého“, trenčiansky župan Bogomer, so svojimi komitátnymi oddielmi, a vojská nitrianskeho komitátu. Po tomto víťazstve vpadol Achilles s vojskom do rakúskych zemí a vyplienil ich až po Viedeň, čím sa mu podarilo vyslobodiť svojho brata Kozmu. K rozhodujúcej bitke napokon došlo v roku 1246 pri Litave, kde sa vojsko Bela IV. stretlo s Fridrichovým vojskom. Belo IV. síce bitku prehral, ale Fridrich II. bol v nej zabitý.

 

Bratia Kozma a Achilles však neboli jedinými potomakami Hunt-Poznanovcov, ktorí sa preslávili v boji. Spomeňme si napríklad ešte župana Bečenda z hradnianskej vetvy rodu, ktorý mal významné zásluhy pri obrane krajiny počas mongolského vpádu v rokoch 1241  - 1242, a o rok neskôr, v roku 1243, bojoval v Dalmácii, za čo sa na určitý čas stal dokonca jej bánom. Jeho aktivity v prímorských oblastiach najlepšie dokladá listina vydaná kráľom Belom IV. dňa 31. marca 1247: "...v horlivej svojej vernosti stál pri nás v dostatku i nedostatku, tak v čase mieru, ako aj v čase vojny odhodlane nám pomáhal, čím si získal nespočetné zásluhy. Na hanbu Benátčanov obľahol mesto Nin, sám seba v mnohých prípadoch vystavil úspešným bojom na rovine. Tu zahnaním istých nepriateľov na útek a biednym pobitím niekoľkých z nich dosiahol chvályhodné víťazstvo a triumf. Potom so skupinou ozbrojencov vytiahol proti Zadaru, zboril jednu vežu v opevnení tohto mesta a na znak víťazstva zo všetkých tých, ktorí sa postavili proti nášmu veličenstvu, vzal rukojemníkov..."

 

 

Vľavo: Vojvoda Hunt, ako ho zobrazil autor viedenskej obrázkovej kroniky v 14.stor. Patrne vychádzal zo staršej kronikárskej tradície, ktorá Huntovo meno odvodzovala od nemeckého slova "hund" , teda pes.

Vpravo. Erb Hunt-Poznanovcov zo sv. Jura a Pezinka.

 

 

Rodu Hunt – Poznanovcov sme venovali zdanlivo najväčšiu pozornosť. V tomto smere je však nutné dodať, že samotný rod sa stal lonom, z ktorého sa zrodila pravdepodobne väčšina slovenskej vyššej šľachty. Pochádzajú z neho už spomínaní šľachtici zo Sv. Jura a Pezinka, šľachtici zo Šíšova, šľachtici zo Seku a Hradnej, šľachtici z Nýroviec a Bučian, šľachtici z Nitrianskej Blatnice, Forgáčovci a snáď i ďalší. Hunt-Poznanovci však zďaleka neboli jediným významným rodom v 11. – 13. storočí na našom území. V nitrianskom komitáte patrili k favoritom na kráľovskom dvore v 13.storočí aj Ludanickovci, ktorým patrili majetky najmä v trojuholníku Topoľčany, Piešťany, Nitra. Samotná tradícia rodu kladie svoj pôvod do Turca, avšak  preukázateľne vypátrať ich pôvod je minimálne nateraz nemožné. Na základe menného kritéria v rode, kedy sú najčastejšie frekventovanými menami mená Sebeslav, Bohumír, Vítko, Synko, môžeme celkom bezpečne určiť ich slovenský, alebo prinajmenšom slovanský pôvod. Je preto možné, že rod vznikol zo zemianskej vrstvy, alebo vrstvy strednej šľachty, a jeho sídlom boli Ludanice, kde máme už v 11.storočí doložený kamenný románsky kostol a hrádok obohnaný vodnou priekopou. Nasvedčoval by tomu aj fakt, že väčšinu majetkov Ludanickovci nemali doloženú listinami, hoci medzi Nitrou a Topoľčanmi im v 13.stor. patrilo asi 17 obcí. Časť z nich teda môžeme označiť ako hereditarium – starý dedičný majetok. Starobylosť rodu takisto dosvedčuje fakt, že v 13.stor. už môžeme rozlíšiť jeho 8 samostatných vetiev, kvôli limitovanému obsahu článku sa však zmienime len o najvýznamnejšej, priamej ludanickej vetve Ludanickovcov.

 


 

Prvým po mene známym príslušníkom ludanickej vetvy rodu je Sobeslav, ktorý žil na prelome 12. a 13. storočia. Sobeslavovi synovia, Bohumír a Vítko takisto bojovali pri Slanej, pričom druhý menovaný sprevádza kráľa Bela IV. aj počas jeho anabázy na Jadranské ostrovy, kde sa uchýlil pred mongolskými prenasledovateľmi. Za svoje verné vojenské i diplomatické  služby (viedol diplomatické cesty do Čiech i Haliče ) získava početné majetky v oblasti Topoľčian. Bohumír, Vítkov starší brat, bol nitrianskym a trenčianskym županom, a bol nazývaný aj „vodcom Sikulov“, čo korešponduje s jeho správou trenčianskeho komitátu, kde boli usídlené aj oddiely Sikulov, ktorí zastávali funkciu pohraničných strážcov uhorského kráľovstva.  Bohumírov synovec, Vítkov syn, takisto Vítko, sa zasa účastnil výprav  Ladislava Kumánskeho do Čiech, kde bojoval proti kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. Zároveň však vieme, že ku koncu 13.storočia už Ludanickovci pravdepodobne nepatrili k favoritom na kráľovskom dvore, nakoľko si menovaný Vítko musel na výpravu vziať pôžičku od svojho príbuzného vo výške 50 hrivien, ktorú však nevládal splatiť, a tak svojmu príbuznému daroval jazdeckú výstroj pre dvoch rytierov v hodnote 40 libier striebra, a 10 libier doplatil v hotovosti. Rod Ludanických sa koncom 13.storočia síce na spoločenskom rebríčku prepadol, po smrti Matúša Čáka však zaznamenávame opätovný vzostup rodu. Spomeňme si napríklad Tomáša Ludanického, ktorý sa stal jágerským biskupom, a v roku 1401 viedol vzburu proti kráľovi Žigmundovi Luxemburskému. Vzbúrencom sa podarilo ovládnuť väčšinu juhozápadného Slovenska a vzbura skončila až dobytím opevneného kastela v Ludaniciach Ctiborom zo Ctiboríc.

 

Na záver tejto state si spomeňme ešte jedného udatného bojovníka, ktorý si vyslúžil uznanie kráľovského majestátu - Juraja zo Solivaru. Juraj sa vyznamenal v boji proti domácim odporcom Ladislava IV., počas vpádu do Čiech, kde viedol víťazné boje s Čechmi, ako aj proti Tatárom, ktorí vpadli do Severných Uhier v osemdesiatych rokoch 13.storočia. Donačná listina o tom hovorí takto: "...keď vierolomný a nespočítateľný národ Tatárov vtrhol do nášho kráľovstva, magister Juraj  po pospájaní svojich pokrvných, druhov i priateľov bojoval chválitebne, opakovane a udatne s Tatármi na obranu vlasti a z vernosti , ktorú nám bol povinný preukazovať, nie bez ťažkých a mnohých zranení aj smrti svojich pokrvných, mnohých zajatých ľudí nášho kráľovstva svojim úsilím oslobodil z tatárskeho zajatia, a posielal nám mnoho hláv zabitých Tatárov, zväčša ako znamenie víťazstva..." Na jar 1285 bol Juraj vyslaný na čele vojska do Poľska aby pomohol dosadiť na krakovský stolec vyhnaného Leška. Aj o tomto ťažení sa dozvedáme zo spomínanej donačnej listiny: "...magister Juraj, bojujúc tam v prvom šíku, keď ostatné ešte boli od neho vzdialené, sám len so svojimi podriadenými silno a udatne porazil vojvodu Konráda, mnoho protivníkov zostalo na bojovom poli zabitých a mnoho ich bolo zajatých. Len máloktorí z nich, ako sme sa s určitosťou dozvedeli, sa zachránili útekom. V tomto boji utrpel magister Juraj päť vážnych zranení, jeden jeho pokrvný bol zabitý a jedenásť jeho sluhov bolo smrteľne ranených..." O dva roky neskôr Juraj zo Solivaru, z vlastnej iniciatívy, vpadol do Poľska a v nočnom prepade rozdrvil vyše tisícčlenný oddiel Tatárov pri hrade Sacz, pričom oslobodil mnoho zajatcov. Krátko nato Juraj so svojími vojakmi bráni záseky na spišskom pohraničí voči veľkej presile Tatárov, "...a tam vo dne v noci bojujúc s Tatármi, sčasti mnohých z nich zabil aj s preliatim krvi svojej a svojich, a tak Tatári  pre statočnosť a úsilie magistra Juraja silne im odolávajúceho, sa z Božej milosti vzdali od vstupu a napadnutia našej krajiny, ale rozptýlení a zmätení odišli z tohto pohraničia..." Hoci je etnická príslušnosť Juraja zo Solivaru nateraz nejasná, vieme, že rod Bokšovcov, ktorého je priamym predkom, vlastnil majetky prevažne v zemplínskej, šarišskej a užskej župe.



Príslušníci rodu Ludanickovcov, takisto ako aj ostatných šľachtických rodov z nášho územia, sa koncom 13.storočia pravidelne zúčastňovali bojov s českým kráľom Přemyslom Otakarom II.

 

V 11. – 13.storočí teda na Slovensku, okrem Hunt–Poznanovcov a Ludanickovcov, ktorých sme si zvolili ako modelové príklady, poznáme aj ďalšie významné rody, ktorých príslušníci zastávali významné funkcie, či už na kráľovskom dvore, na čele biskupstiev, alebo v správe komitátov. Boli nimi napríklad Diviackovci, ktorých staré dedičné majetky sa rozkladali najmä na severe nitrianskeho komitátu a v Turci,  Bogat – Radvanovci, ktorí vlastnili majetky na východe Slovenska, Miškovci, s majetkami na Gemeri. Všetky tieto rody vlastnili hereditáriá v uvedených lokalitách, a s prihliadnutím na menné kritérium v rodoch, ich môžeme bezpečne označiť za domáce slovenské šľachtické rody, ktoré sa v nasledujúcich storočiach rozčlenia do početných rodových línii.

 

 

Staré rody a vzostup zemianstva

 

V období 13. - 14.stor. zaznamenávame v Uhorsku postupný vzostup menších zemanských rodov, ktorým sú za vojenské zásluhy a vernosť korune, udeľovaná majekty a správne funkcie. Táto prax síce bola nepochybne známa už omnoho skôr, avšak od počiatku 13.stor. sa stretávame s novým fenoménom, ktorému museli uhorskí králi čeliť - nekontrolovateľne silnejúcej vysokej šľachte, z ktorej radov často vzchádzali magnátske rody, ktoré mali na prelome 13. - 14.stor. často väšiu majektovú základňu ako samotný kráľ. Prirodzenou kráľovskou politikou, v snahe čeliť silnejúcej moci bohatých feudálov, sa stala podpora drobných šľachticov a zemanov. Na základe dostupných písomných prameňov, ako aj poznania povinností a možností nižšej šľachty v období 11. - 14.stor. usudzujeme, že väčšina zemanov na našom území bola domáceho slovenského pôvodu. V trenčianskom komitáte, na konci 12.stor., takto popri županovi Martinovi, ktorého etnicitu na základe mena určiť nedokážeme, poznáme veliteľa trenčianskeho hradného vojska Stojšu, stotníkov Michala a Radislava, jobagióna Budislava, ktorý bol synom Vojtecha,  a jobagiónov Vratislava, Stojšu a Pešinu. Za zmienku stojí aj istá vdova - šľachtičná Dobroslava. V Honte zasa poznáme napríklad hradského veliteľa Boleslava a stotníkov Dražka a Alexeja. V Liptove boli povýšení, za bojové zásluhy, medzi šľachticov Dvorovi synovia - Mikula a Dražko, v užskom komitáte napríklad šľachtica Sebeslava, v Šariši bol za vojenské zásluhy odmenený rytier Merše, ktorého potomkovia boli označovaní ako "Toth" - Slovák. Nie je v našom záujme, vzhľadom na ideálny rozsah článku, vymenúvať tu všetkých známych zemanov domáceho pôvodu, a ostatne to ani nieje možné.

 


V 13. a 14.stor. sa do vyšších úradných funkcii začali dostávať aj príslušníci z radov drobnej šľachty.

 

Je však nutné dodať, že donačná politika uhorských kráľov sa nevzťahovala iba na obdarúvanie a povyšovanie zaslúžilých bojovníkov. Majetkami a výsadami často obdarúvali, za mimoriadne zásluhy, aj osoby so služobnými povinnosťami, napr. lovcov, hospodárov, poslov a pod. Jedným z konkrétnych prípadov, ktoré v tomto smere môžeme uviesť, je prípad predkov zvolenského veľžupana magistra Donča. Najstarší známy príslušník rodu, Synko, zrejme tak ako aj jeho predkovia, patril k strážcom zvolenského kráľovského lesa. Jeho syn Detrik si za zásluhy vyslúžil úrad zvolenského župana, čím doslova zlatom vydláždil cestu svojim potomkom, nakoľko jeho synovia, vnuci i pravnuci, pravidelne zastávali funkcie zvolenských, šarišských, hontianskych a novohradských županov. Detrikov vnuk, Demeter, zastával okrem funckie bratislavského, šarišského a zvolenského župana aj funkciu taverníka a krajinského sudcu, a našiel smrť v bitke pri Rozhanovciach, dňa 15. júna 1312. Donč, Detrikov pravnuk, získal funkcie zvolenského, komárňanského a rábskeho župana, bol kráľovským dôverníkom a diplomatom. Nesmieme zabudnúť zmieniť, že Detrika môžeme považovať za priameho predka rodu Balašovcov. V období 13. - 14.stor. môžeme teda stále sledovať rozvetvovanie starých šľachtických rodov do nových rodových línii, avšak stretávame sa aj s prudkým nárastom počtu nových rodov, ktorých zakladatelia pochádzali z radov drobných zemanov, a vyšší šľachtický status získali na základe svojich zásluh. Výskumom nárastu počtov šľachtických osôb na našom území sa zaoberal napríklad prof. F. Uličný, ktorý dospel k názoru, že kým v 11.storočí na našom území žilo zhruba 600 šľachtických osôb v 50 rodoch, v roku 1300  to už bolo 6500 osôb v 550 rodoch.

 

Majetkové pomery

 

Majetková držba jednotlivých šľachticov bola priamo úmerná ich postaveniu na spoločenskom rebríčku. Centrom šľachtických majetkov bývali spravidla vlastné šľachtické majetky, kde bolo vybudované rodové sídlo. Ak by sme chceli v stručnosti načrtnúť vizuál panského sídla vyššieho šľachtica v období 11. - 13.storočia, stretli by sme sa spravidla s obytnou vežou, prípadne s komplexom niekoľkých budov, ktoré by boli obohnané drevozemným valom. V tomto priestore by žila šľachticova rodina, jeho najbližší družníci, čeľaď a sluhovia, a bol by obklopený priľahlým poddanským osídlením. Majetky, kde bolo vybudované sídlo rodu, bývali spravidla jadrom vlastných šľachtických majetkov, čo umožňovalo jeho ekonomický a kultúrny rast. Nebolo ničím nezvyčajným, že popri sídle feudála, tu bol vybudovaný i farský kostol, rodový kláštor, v ktorom boli pochovávaní príslušníci rodu, a bola tu situovaná remeselná a hospodárska výroba. Šľachtici, ktorí výkonávali rôzne správne funkcie, napríklad župani, mohli prechodne prebývať aj na župných hradoch, najmä ak boli vo veľkej vzdialenosti od ich rodového sídla.

 


Rekonštrukcia panského sídla z prelomu 13. a 14.storočia. Jedná sa o poschodovú obytnú vežu, v ktorej prízemí by sa nachádzalo skladisko,  vo vyšších podlažiach postupne kuchyňa a hosťovská sieň, obytné priestory pána a jeho rodiny. Fotografia prevzatá z www.bachritterburg.de

 

Ako sme sa zmienili vyššie, jadrom šľachtických majetkov bolo panstvo s ich rodovým sidlom, ktorému podliehali ďaľšie vlastné šľachtické majetky, napr. služobné osady, pastviny a chotáre, ktoré zabezpečovali hospodársky a ekonomický chod panstva. Vďaka dochovaným súpisom dnes môžeme bezpečne rekonštruovať majetkovú základňu, ktorou disponovali šľachtici na našom území. Jedným z najvýznamnejších dokladov je darovacia listina šľachtica Petra zo Zemplína z roku 1067 - 1073, ktorý obdaroval kláštor v Zaszte. Vďaka tejto listine vieme, že na Petrových poliach pracovali roľníci a oráči, ktorí sa starali o každoročné dopestovanie plodín. Dopestované obilie zvážali k mlynu, ktorý patril Petrovmu mlynárovi, povozníci. O jedlo sa starali takisto rybári. Panstvo bez alkoholu by nebolo panstvom, a o ten sa na Petrových panstvách starali vinohradníci z jeho viníc, pivári a sladovníci. Včelári usídlení na Petrových majetkoch nielenže poskytli vosk voskárom, ale nepochybne distribuovali med na výrobu medoviny. Listina ďalej hovorí o koniaroch (chovateľoch koní), tkáčoch a všeobecne o poddaných rodinách. Na Petrovych majetkoch však celkom určite žil aj kňaz, kuchári a sluhovia.

 

Zaujímavá je aj darovacia listina Bzovíckemu kláštoru z roku 1135, vďaka ktorej vieme, že Lampert II. z rodu Huntovcov disponoval rodinami koniarov, pastierov, vinohrádnikov, mäsiarov, roľníkov, oráčov, zvonárov, obuvníkov. Bol svetským patrónom kláštora, v ktorom žil opát a mnísi, a na jeho majetkoch nepochybni pracovali aj sluhovia, kuchári a kňaz. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že  majetky najbohatších šľachticov boli územne veľmi rozsiahle, a žili na nich rodiny, ktoré pracovali v rôznych remeselných a hospodárskych odvetviach, čím sa dokázali zabezpečiť komplexný chod panstva.

 


 

 

Identita šľachty v severnom Uhorsku

 

Mentalita a preferované hodnoty slovenskej šľachty sa nijakým spôsobom neodlišovali od mentality a ambícii šľachty v ostatných európskych krajinách. Základnými ambíciami šľachticov bola túžba po vysokých hodnostiach a úradoch, ktoré by zabezpečili nielen hmotné benefity, ako bohatstvo, majetky a moc, ale aj benefity ideové, ako napríklad sláva, uznanie, prestíž, a v neposlednom rade aj zabezpečenie výsadných postavení svojim potomkom, ktorým následne pripadla rovnaká úloha - udržiavať kult vlastného rodu a zabezpečiť jeho prežitie. V tomto smere môžeme dnes už s istotou povedať, že aj šľachtici slovenského pôvodu zastávali v Uhorsku často tie najprestížnejšie a najvyššie úrady. Spomeňme si napríklad Jána, Urošovho syna, ktorý bol uhorským palatínom v prvej pol. 12.storočia, Vítka Ludanického, ktorý bol dôverníkom a diplomatom kráľa Bela IV.,  alebo Mikuláša Konta, syna kráľovského zástavníka a taverníka Vavrinca "Slováka", ktorý sa stal uhorským palatínom v roku 1352.  So slovenskými šľachticmi však treba počítať najmä v územnej správe severných Uhier. Na základe štúdia dostupných materiálov o jednotlivých komitátoch a župách v 11. - 14.stor. usudzujeme, že županmi na území Nitrianska a neskôr severného Uhorska boli prevažne príslušníci etnicky slovenskej aristokracie. Môžeme tak bezpečne usudzovať na základe známej rodovej príslušnosti županov, prípadne na základe početných slovenských mien. V tomto smere je však nutné podotknúť, že správa komitátov na našom území v rukách domácej nobility nebola žiadnym písaným pravidlom - župné úrady na našom území nadobúdali aj šľachtici maďarského a iného pôvodu, takisto ako šľachtici slovenského pôvodu získavali správne funkcie v severných zadunajských komitátoch.

 


Kráľovský dvor na hrade a v meste Ostrihom, bol nepochybne pulzujúcim centrom kráľovstva, kde sa stretávali elity zo všetkých kútov Uhorska. Na obrázku rekonštrukcia hradu Ostirhom v 13.stor., prevzatá z www.pazirik.hu

 

Čo sa týka jazykových kompetencii slovenskej nobility, vo všeobecnosti sa často interpretuje tvrdenie, že šľachtici slovenského pôvodu, ak chceli dosiahnuť vyššieho postavenia v správe kráľovstva, boli nútení ovládať maďarčinu. Hoci je nepochybným faktom, že maďarská aristokracia bola politickým hegemónom, dovolíme si v tomto smere poukázať na skutočnosť, že úradným jazykom v uhorskom kráľovstve bola latinčina, ktorá zrovnoprávňovala jazykové kompetencie všetkých uhorských národností, a ktorej využívanie v praxi preklenulo akékoľvek jazykové bariéry. Takisto by sme radi poukázali na mieru gramotnosti v sledovanom období - veľká časť šľachticov, a to až do 14. storočia, nevedela čítať ani písať, a ovládanie naraz dvoch cudzích jazykov - latinčiny a maďarčiny - je podľa nášho názoru pomere idealistickou predstavou ( Spomeňmne si napríklad na Jána Huňádyho, ktorý bol analfabetom aj napriek reforemnej dobe, v ktorej žil a latinčinu vôbec neovládal. Tlmočníka mu robil jeho nezletilý syn Matej ) . Rozšírenejšie jazykové kompetencie boli doménou vzdelných klerikov, ktorí mohli pôsobiť ako tlmočníci aj v rámci vnútornoštátnych  záležitostí, prípadne činností súvisiacich s pastoračnom činnosťou.

 

V prostredí kráľovského dvora mohla byť situácia do istej miery odlišná - členovia kráľovskej kancelárie, ak aj boli nemaďarského pôvodu, maďarčinu nepochybne ovládať museli. Odlišnosti však opäť vidíme v jazykových kompetenciách dvoranov a dvorských funkcionárov nemaďarského pôvodu. Kráľovský dvor bol pýchou a pulzujúcim centrom každého štátu. Prichádzali naň šľachtici rôznych národností a etnickej príslušnosti. Uhorský kráľovský dvor nebol ničím odlišný - dôležité funkcie tu zastávali Maďari, Slováci, Poliaci, Češi, Nemci, Rusi, Taliani a pod. Nieje podľa nás reálne, aby všetci cudzinci na dvore ovládali maďarčinu, nakoľko na dorozumievaciu funkciu postačila latinčina - diplomatický, kultivovanejší a oveľa sofistikovanejší jazyk ako maďarčina. Je navyše zrejmé, že po vymretí dynastie Arpádovcov a s nástupom Anjuovcov na trón maďarčina na kráľovskom dvore stratila na význame. Zastávame preto názor, že slovenskí šľachtici v úradnom styku, alebo pri jednaniach s cudzími šľachticmi využívali prevažne jazyk latinský, pri styku so šľachticom alebo poddaným rovnakého pôvodu,  hovorili vlastným jazykom, vzdelanejšia časť z nich mohla ovládať aj maďarčinu. Šľachtici, kt. vzdelaním neoplývali hovorili iba svojim rodným jazykom a pri jednaniach im asistovali a tlmočili vzdelaní klerici. Snáď i preto šľachtici slovenského pôvodu získavali na kráľovskom dvore prídomky "Tóth" alebo "Sclavus".

 

V 14. a na počiatku 15.stor. už nachádzame jasné dôkazy o tom, že slovenská aristokracia si adresovala aj korešpondenciu písanú v slovenskom jazyku. Ako príklad vycibrenosti a schopnosti vyjadrovania sa vo vlastnom jazyku uvádzame list Ctibora mladšieho, syna Ctibora zo Ctiboríc, z apríla 1432: "Slyšíme, kterak by Jan z Vrbna, ten zrádce, falešný, zrádný, bezectný, nešlechetný biednik a samorostlý z kurvy syn, služebníkum našim psal, chtiece našej cti utrhnúti, jakožto pes zlý, kterýž by rád člověka dobrého přes plot ukusil a nemóže, takéž on, zradiv nás falešně a nešlechetně o náš zámek, jakožto jest v královstvím uherském, polském, v Rakousech i v Morawie mnohým dobrým lidem wědomo.."

 


Najstaršie šľachtické písomnosti písané v slovenčine a slovakizovanej češtine kladieme do obdobia poznačeného bojom s Husitmi.

 

List Ctibora mladšieho poukazuje aj na ďaľší dôležitý fakt - silu slovenského živlu a šľachtickej kultúry, ktorá dokázala absorbovať cudzie prvky prichádzajúce s cudzincami a asimilovať ich. Ctibor zo Ctiboríc bol Poliak, ak jeho syn píše list v slovenčine, znamená to, že sa jeho rod behom jednej generácie poslovenčil. Podobný osud nepochybne postihol väčšinu cudzích šľachticov a ich rodových línii, ktorí získali majetky v etnicky slovenskom prostredí. Aj vďaka tejto skutočnosti sa mohol Sebastian Franck na počiatku 16.stor. vyjadriť nasledovne: „uhorskí šľachtici hovoria vlastným jazykom podobným češtine“. Výnimkou však neboli ani slovenskí šľachtici, ktorí nadobudli majetky v oblastiach mimo slovenského živlu – napríklad v centrálnych častiach zadunajska, kde sa pomaďarčili.

 

Slovenská aristokracia prešla naprieč dejinami v princípe rovnakým vývojom ako aristokracia v ostatných európskych štátoch. V 11.storočí, počas existencie Nitrianskeho kniežacieho údelu, môžeme sledovať určitý nacionalizmus vo vzťahu k vlastnému kniežatstvu a kniežaťu, kedy napríklad všetkých deväť nitrianskych komitátov odmietlo prijať Petra Oresola za nitrianske knieža. Po rozpade nitrianskeho kniežatstva sa však slovenská aristokracia hrdo hlásila k uhorskej šľachte – Natio Hungarica, a nepociťovala žiadnu zášť voči uhorskej krajine. Ak Slováci pociťovali národnú hrdosť, tak to bola uhorská národná hrdosť. Avšak je nepochybné, že si zároveň uvedomovali svoju etnickú odlišnosť. Nesvedčí o tom len jazyk a preukázateľná majorita na území Slovenska, ale aj väčšinové využívanie slovanských mien. V období 11. - 13.stor. dostávali deti slovenských šľachticov jednoduché mená odvodené od pomenovaní predmetov a zvierat – Vlk, Medveď, Strmeň, Diviak,  Bača, Holý, Synko - , alebo zložené mená, ako napr.  Uroš, Radvan, Bohuslav, Bystrík. Zložené slovenské mená sa u najvyšších elít objavovali zhruba do 14.storočia, kedy sa väčšinovo začali využívať kresťanské mená. Slovanské mená však pretrvali v kruhoch nižšej šľachty a poddanstva, prakticky až do novoveku. Krušné časy pre slovenskú aristokraciu nastali až v priebehu 18. – 19.storčia, kedy slovenskí šľachtici často podľahli maďarizačným tendenciám.

 

 

 

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Snažme se žít tak, aby naší smrti litoval i majitel pohřební služby.“ Mark Twain