Sociálne vrstvy veľkomoravskej spoločnosti a ich diferenciácia

 

 

Článok pre Milites Nobiles poskytol Lukáš Michalička.

 

 

Výjavy oblečenia Slovanov na našom území v období raného stredoveku pochádzajú iba z nákončí opaskov, alebo iných ozdobných súčastí odevu. Veľkomoravské maľby a iluminácie z nášho územia úplne absentujú. Nedostatok informácií musíme nutne dopĺňať poznatkami z etnografie a zobrazeniami ľudí z okolitých krajín, či neskorších období. Z toho mála zdrojov môžeme tvrdiť, že základom oblečenia boli u mužov tuniky s úzkymi rukávmi, s dĺžkou pohybujúcou sa v okolí kolien. Rovné, voľné nohavice boli v chladnejších mesiacoch sťahované po kolená obviazanými onucami, ktoré mali funkciu dnešných ponožiek. Obuv bola z hladkej kože a keďže šlo o spotrebný tovar, strihy boli jednoduché, úsporné a praktické. Známe nálezy z iných slovanských krajín sú však i zdobené. Zimnými doplnkami boli kožušinové čiapky, kabáty, kožuchy a plášte. Ženský šat mal strih podobný mužskej tunike. Rozdiel bol v dĺžke, zakrýval dĺžku nôh až pod kolená. Šilo sa z viacerých materiálov, ako vlna, ľan, či konope (v Nitrianskej časti Veľkej Moravy málo používané), ale i hodváb a brokát, v závislosti od príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

 

V tejto časti sa pokúsime o opis hypotetického vzhľadu a výbavy známych sociálnych vrstiev vo veľkomoravskej spoločnosti. Upozorňujeme, že tieto údaje sú iba základné a je nutné siahnuť po odbornej literatúre, najmä archeologickej, ale i etnografickej a historickej. Pri oživovaní histórie sa kladie čoraz väčší, oprávnený dôraz práve na rekonštrukciu sociálnych vrstiev. Každá z nich má svoje zvláštnosti a je neprípustné ich kombinovať. V takom prípade by sme rekonštruovali nepravdivý obraz vtedajšieho života. V pohrebiskovom prostredí sa darí preukázať doklad o tzv. pripísanom sociálnom statuse. Jeho podstata spočíva v príslušnosti človeka k určitej skupine ľudí so stabilnejším postavením v komunite. Ideálnym príkladom je pohrebisko v Čakajovciach. V jeho hornej časti bolo zaznamenané nadpriemerné vybavenie hrobového inventáru, v strednom pásme vybavenie pokleslo a najnižšiu početnosť milodarov preukázalo dolné pásmo.

 

 

 

Knieža a kniežací rod, nobilita, družiníci

 

Tieto spoločenské vrstvy tvorili len zlomok celkového obyvateľstva a obsahovali niekoľko stupňov mocenskej hierarchie. V ich rukách bola politická moc krajiny i osud jej obyvateľov. Zdržiavali sa v mestách, hradiskách a veľmožských dvorcoch. Najväčšiu politickú, ale aj vojenskú moc mal knieža. Vojenskú družinu si však mohli vydržiavať aj veľmoži a v prípade potreby bola súčasťou kniežacích vojsk. V kritických situáciách sa však mohli tieto družiny stať nástrojom podporujúcim separatistické a mocenské ašpirácie veľmožov. Pre knieža preto boli najspoľahlivejší družiníci, ktorí boli plne závislí od kniežaťa a vďačili mu za svoj spoločenský vzostup.

Obliekali sa reprezentatívne, do najdrahších látok ako je hodváb, brokát alebo jemná vlna. Svoje bohatstvo a moc demonštrovali aj sýtymi farbami, náročnými na techniku farbenia, suroviny, čas a teda aj cenu. Odev bol vyšívaný bohatými výšivkami a zdobený širokými tkanicami. Možno usudzovať, že preferovali kožušiny zvierat z dovozu, ktoré v týchto krajoch ľudia nepoznali. Aj topánky boli kvalitné a estetické. Vlastnili ich viac druhov, na rôzne príležitosti a ročné obdobia. Príslušníci najvyšších vrstiev si potrpeli na drahé a vzácne doplnky ako gombíky, jantár, striebro, náušnice, prstene, korálky a nákončia. Zlaté šperky sú ojedinelé, nahrádzajú ich pozlátením lacnejších kovov. Mužské pokolenie vlastnilo kvalitné zbrane, brnenia a helmy. Takýchto bojových súprav mali niekoľko. Aj súpravy na jedenie boli bohatšie. Poháre boli zo skla, či drahých kovov.

 

 

Slobodní

 

Najpočetnejšie zastúpená vrstva bola vrstva slobodných, zložená z príslušníkov dedinských občín, zaoberajúcich sa väčšinou poľnohospodárstvom, príležitostne aj remeselnou výrobou a výnimočne aj vojensko-strážnymi povinnosťami. Podľa písomných prameňov to boli politicky, hospodársky a osobne slobodní jedinci, ktorí boli právne závislí. Zriedkavo sa objavujú aj bohato vystrojené ženské hroby alebo muži so zbraňami. Na pohrebiskách s nízkou početnosťou zbraní mohli títo muži zastupovať príslušníkov domobrany alebo predákov. Na pohrebiskách s vysokou početnosťou a pestrejšou skladbou zbraní mohlo ísť o poloprofesionálnych bojovníkov s vymedzenou škálou vojenských povinností, hoci poľnohospodárstvo naďalej zohrávalo významnú úlohu v spôsobe ich obživy.

 

Rekonštrukcia odevu tzv. slobodných - vlnený vrchný odev u muža aj ženy, spodný odev a nohavice sú z ľanu. Dobre vidno plátené tašky prehodené cez rameno, slúžiace na uskladnenie predmetov osobnej potreby.

Fotografiu poskytla www.anorwen.net

 

 

Bohatší z remeselníkov

 

Predpokladáme oblečenie z dostupných materiálov a farieb, najmä vlnu, kvalitný ľan a konope, ktoré mohli získavať výmenou za svoje tovary a služby. Šperky v hroboch neubúdajú, iba bronz nahrádza drahšie kovy. Sklené korálky sú častou ozdobou žien. Osobné predmety dennej potreby nosili v taškách, mešcoch, či taštičkách na opaskoch. Muži boli bojaschopní, avšak nešlo o profesionálnych bojovníkov, preto predpokladáme ľahšie brnenia, alebo tuniky z kože. Výnimkou môže byť ozbrojený sprievod kupeckých karaván.

 

Ľud

 

Ich oblečenie je nevýrazné, prevládajú zemité odtiene šedej a hnedej. Látky sú hrubé a oblečenie je všestranné, na každodenné nosenie. Vyrábajú a farbia si ho sami, z dostupných materiálov a surovín. Aj topánky sú jednoduché, hlavnou prioritou sú nízke náklady na výrobu. Predstavitelia tejto vrstvy mali zrejme z každého druhu odevu iba jeden kus. Spodná tunika, možno aj nohavice boli z režnej, nefarbenej látky. Aj bežný ľud mal povinnosť brániť kniežatstvo a ríšu ako daň za slobodu. Na boj používali sekery a kopije, nože a palice. Ako zbroj skôr hrubé zimné oblečenie (kabáty, ovčie rúno). Podobne ako ostatné vrstvy nosia taštičky s osobnými predmetmi dennej potreby na opaskoch, čo dokazujú nálezy týchto predmetov v oblasti panvy.

Ide o najpočetnejšiu skupinu, ktorá sama obsahuje niekoľko medzistupňov, avšak bez dramatických rozdielov vo výbave alebo spoločenskom postavení. Strava je prostá, založená na dopestovaných surovinách, daroch prírody, vody a mlieka, odchovaného mäsa.

 

 

Chudoba

 

Od „bežného ľudu“ k chudobe nebolo ďaleko. Záviselo to od rôznych okolností, ako je počasie a s ním spojená úroda/neúroda, vojna, osirenie a iných faktorov. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj mrzákov, vyhnancov, siroty a žobrákov. Takíto ľudia mali problém uživiť sa. Jedli nevarenú stravu, ovocie, korienky, zostatky a dary. Odievali sa do hrubých, tvrdých alebo nariedko utkaných látok, obnosených, možno darovaných odevov s prašivými farbami. Nohavice a spodná tunika neboli farbené. Strihy boli nedokonalé, často zaplátané, cez pás možno zväzované iba motúzom. Výbava bola tiež chudobná, prevládali predmety dvojakého využitia, ako je sekera, nôž, palica. Zosnulým často do hrobov nevkladali žiadne milodary.

 

 

Rekonštrukcia odevu všedného a odevu sviatočného podľa archeologičky Zlatice Čilinskej.

 

 

Neslobodní

 

 

Otroci

 

Zrejme sa výzorom podobali najchudobnejšej vrstve. Tvorili dôležitý obchodný artikel, a tak ich vzhľad závisel od majiteľa otroka, ale aj od jeho pôvodu. Väčšinou to boli vojnoví zajatci alebo zajatci lúpežných výprav z pohraničných osád susedných krajov. Nepredpokladáme, ale ani nevylučujeme, že by sa kultúrne odlišnosti v odievaní u otrokov udržali dlho. Po čase zrejme splynuli so slovanským obyvateľstvom. Otrokom sa však človek mohol stať za trest, alebo ako dlžník tým splatil svoj dlh. V prípade, že šlo o starších ľudí, možno padol do otroctva niekto z jeho potomkov. Napriek tomu, že otrok mal cenu menšiu ako kôň, sa k nim ich majitelia správali slušne. Slovania ich označovali aj názvami „rab, roba (pôvod slova „robiť“)“ a ich otroctvo bolo časovo ohraničené. Po určitej dobe si otroci mohli výkupným zaplatiť cestu domov, alebo ostať u Slovanov, ako slobodní a priatelia. Máme doklady z Rusi aj o tom, že v prípade smrti majiteľa bol rituálne usmrtení aj jeho otrok. Proti takémuto zaobchádzaniu sa neskôr postavila Cirkev, ktorá takéto činy stavala na jednu úroveň s herézou. Otrokyne slúžili aj ako dojky. Postavenie otroka mohlo prechádzať transformáciou až ku služobníctvu, ktoré malo právo vlastniť. Mohol sa z neho stať však aj úradník či obchodník a vlastniť značný majetok, no stále ostával bezprávny. Obchod s otrokmi sa v 9. – 10. storočí z našich trhov stráca.

 

 

Všeobecné

 

K základnej výbave vo všeobecnosti patrí ostrý nôž s pošvou (najmä drevenou, alebo koženou), drevená miska a lyžica, pohár alebo roh na pitie, rôzne tašky, taštičky na opasok, mešce, ocieľka, kresací kamienok, kľúče a iné. Skromnejšie máme doložené aj menšie železné kotlíky, tie sa však zväčša objavujú v 7. a 8. storočí, v 9. len ojedinele. Britvy, kostené hrebene, nožnice, vedierka či keramika patria taktiež k výbave stredovekého človeka, bez ohľadu na jeho sociálny status.

 

Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že sa naši predkovia radi zdobili. Najchudobnejšie sociálne vrstvy možno drahé kovy a šperky nahrádzali prírodnými. Niektorí autori predpokladajú nosenie náhrdelníkov zo žaluďov, či iných plodov prírody, dôkazy však prirodzene chýbajú. Známou ozdobou Slovanov, spájajúcou sa s tradičnými slovanskými rituálmi bol venček z kvetov u slobodných žien a panien.

 

 

 

 

 

 

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Rozdávat rady je zbytečné. Moudrý si poradí sám a hlupák stejně neposlechne.“ Mark Twain