Mýtus o tisícročnom útlaku

 

 

Článok pripravil Dávid Gregora

 

 

Azda každý človek v našej krajine dôverne pozná termín "tisícročný maďarský útlak", "maďarský útlak" alebo poeticky povedané "tisícročné jarmo".  Tieto predstavy, ktoré nám boli desaťročia vštepované, a číhali na nás z každej strany, sa počas života mnohých generácii v našom povedomí akosi pevne etablovali a zakódovali. Hoci mnoho z nás presne nevie, kedy a kde táto teória vznikla, značne ovplyvnila vzťah Slovákov k vlastným dejinám v rámci Uhorského kráľovstva. Má teda táto teória skutočne reálne základy? Žili Slováci jakživ v tieni maďarského etnika? Boli podmanení a boli len národom plebejcov? V tomto krátkom článku sa pokúsim nájsť odpoveď na niektoré z týchto otázok.

 

Samotná existencia Uhorska bola v historiografii, ale aj laickej spoločnosti oboch štátov - Slovenska i Maďarska - kontroverznou a často emotívnou témou. Na oboch stranách pomyselnej fronty stáli rôzne šovinistické skupiny z radov laikov, ktoré boli živené nacionálnymi ideami politikov a historikov. Práve oni, svojimi často kontroverznými vyjadreniami, do istej miery prilievali olej do tlejúceho ohniska národnej neznášanlivosti. Spolitizované koncepcie 20.storočia, smutné vojnové udalosti, a napokon národnostné trenice pri vytyčovaní povojnových hraníc, sa v nemalej miere pričinili o opätovné otvorenie skrinky s dávnymi hriechmi, ktoré naplno zasiahli Uhorsko zhruba storočie predtým.

 

Práve na sklonku 18. a na počiatku 19.stor. nastávajú v Uhorsku národnostno-mocenské trenice. U maďarského etnika sa objavuje nacionalistická predstava vládnúceho maďarského národa, ktorého nadradenosť ho predurčuje pre vedúce postavenie v Uhorskom štáte, a ktorá ho podnecuje k "prebudeniu" ostatných národov v Uhorsku. Buditeľské snahy prebiehali prostredníctvom nám dobre známych maďarizačných tendencií.  Myslím, že netreba opisovať prostriedky, ktorými sa pokúšali o tzv. "prebudenie" nemaďarských národov - ostatne to ani nieje témou tohto článku - každopádne však nimi vystavili rodný list teórii o tísícročnom útlaku.

 


Obraz Mihályho Munkácsyho vystavený v Maďarskej národnej galérii, ktorý romanticky zobrazuje zaujatie vlasti Maďarmi. Tzv. Honfoglaláš.

 

V publikácii Mýty naše Slovenské, v článku p. Andreja Fidora, sa uvádza, že s teóriou tisícročného útlaku prišiel Pavol Jozef Šafárik v 20.rokoch 19.storočia. Je nanajvýš diskutabilné prečo P. J. Šafárik zvolil práve termín "tisícročná" - Andrej Fidor sa domnieva, že ide o istý symbolický výraz, ktorý má svoje ekvivalenty v rozličných svetových kultúrach. Väčšinou sa objavujú v dobe útlaku a zotročovania, a poukazujú na akési očakávanie príchodu ideálneho poriadku. V medzivojnovom Československu si tisícročný útlak vysvetlili po svojom, a chápali ho ako tisícročné odlúčenie bratských národov, Čechov a Slovákov, po zániku Veľkej Moravy, ktorá bola chápaná ako ich prvý spoločný štátny útvar. Účelom takejto definície tisícročnej poroby bolo nepochybne podškrtnutie legitimity Československého štátu ako ochrancu národnej slobody Slovákov a Čechov proti cudziemu útlaku. Na tieto tradície ďalej nadviazal aj komunistický režim, ktorý opäť tento zažitý mýtus nijako neriešil, a učebnice žiakov nechávali v predstavách o maďarských feudáloch utláčajúcich slovenské poddanské obyvateľstvo. Za zhruba 200 rokov od vyrieknutia tohto slovného spojenia teda získala tisícročná poroba pevné základy a hlboko sa zakorenila v národnom povedomí.

 

Na vyvrátenie samotného mýtu tísicročnej poroby by azda stačilo citovať prvého uhorského kráľa, Štefana I., ktorý vo svojich ustanoveniach pre svojho syna Imricha, priam notoricky známou vetu: "...lebo kráľovstvo jedného jazyka je slabé a krehké...", apeluje na zachovanie mnohonárodnej monarchie. Našťastie slovenská, ale i maďarská, historiografia zaznamenala za posledných pár desiatok rokov značný posun vpred,  vďaka čomu dokážeme podať viac konštruktívnych argumentov, ktoré mýtus útlaku nielen vyvrátia, ale dokážu v mnohom reálne rekonštruovať dianie počas uhorskej epochy našich dejín.  Na základe toho sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim o komplexné vyvrátenie prejednávaného mýtu.

 


 

 

Priateľské prijatie, alebo podrobenie si domáceho obyvateľstva?

 

 

Základným faktorom, od ktorého sa budú odvíjať prakticky všetky nasledujúce tvrdenia je mnohonárodná konštelácia Uhorska, ktorej základy musíme hľadať v období prvých kontaktov domáceho obyvateľstva s Maďarmi. Je zrejmé, že bezprostredne po príchode staromaďarských kmeňov do karpatskej kotliny, sa domáce slovanské obyvateľstvo k príšelcom nesprávalo nepriateľsky. Práve naopak. V roku 896 dokonca Moravania (termín Moravania používam v súvislosti s obyvateľstvom celej Veľkej Moravy vrátanie Nitrianska) usídlili Maďarov na svojom území v Potisí, a tí sa pravdepodobne stali ich spojencami, čo bolo vzhľadom na vtedajšiu politickú klímu v stredoeurópskom priestore pomerne prezieravým ťahom.  Potisie aj s usídleným maďarským obyvateľstvom však naďalej podliehalo pod sféru vplyvu Veľkej Moravy. O spojenectve a pomerne pokojnom spolužití Slovanov a Maďarov svedčia aj sťažnosti franského kléru, ktoré tvrdia, že koristníckych výprav do západnej Európy sa spolu s Maďarmi účastnia aj Slovania, ktorí si navyše oholili hlavy na pohanský maďarský spôsob. Dobové pramene hovoria o tom, že: "...Moravania prijali medzi seba veľké množstvo Maďarov...", a aj napriek pravdepodobne vykonštruovanému obvineniu Bavorov, že Slovania si holia hlavy na pohanský spôsob vieme, že maďarských výprav sa Slovania skutočne účastnili - napríklad preukázateľne veľmoži Dursag a Bugat.

 

V rokoch 896 - 900 bojovali Maďari ako spojenci Mojmíra II., prípadne mohli tvoriť vojenské oddiely priamo v jeho vojsku. Niekedy po roku 900 však toto spojenectvo zaniká, a Moravania uzatvárajú nové spojenectvo s Bavormi. Dôvodom azda boli nesváry súvisiace s početnejším osídlovaním Potisia a Panónie Maďarmi. Nech je tomu tak, či onak, v tomto období dochádza k niekoľkým známym vojenským stretom medzi Moravanmi a Maďarmi - napr. v roku 902 Moravania Maďarov porazili, no v roku 907, v bitke pri Bratislave, podľa dobových prameňov bojovali proti Maďarom už len Bavori. To by mohlo poukazovať na skutočnosť, že smrť Mojmíra II., niekedy okolo roku 905, znamenala destabilizáciu Veľkej Moravy ako štátneho celku, a jej zrejmý rozklad na menšie kniežatstvá. Práve tieto kniežatstvá, na ktorých čele stáli lokálni veľmoži, aj naďalej udržiavali určitú územnosprávnu kontinuitu a život v nich, de facto, pokračoval ďalej. Avšak bez zjavnej príslušnosti k nejakému vyššiemu štátnemu celku.

 


Bola Veľká Morava zničená Maďarmi a obyvateľstvo jej východných častí násilne podrobené? Alebo sa bojové akcie obmedzili len na krvavé roztržky medzi jednotlivými veľmožmi, ktorí nesúhlasili s nástupom novej dynastie? Foto: Veligrad 2013, Lidovky.cz

 

V rámci strategického ovládnutia slovanských území po zániku Veľkej Moravy, a neskoršieho vzniku uhorského štátu, by mohol byť zaujímavým vodítkom dynastický sobáš dcéry Mojmíra II. s Arpádovým synom Zoltom, o ktorom hovorí Anonymova kronika. V kontexte doby mohol byť tento akt chápaný ako vznik novej, arpádovsko-mojmírovskej dynastie, ktorá mala niesť pomyselný odkaz Veľkej Moravy, a ktorá mala potenciál vybudovať rovnako silný štát.  Pomerne pevné základy tejto teórii dodávajú prevzaté štruktúry veľkomoravského územného členenia v rámci Uhorska, pretrvávajúca - aj keď oslabená -  existencia kultúrnych a správnych centier, ktoré sa neskôr stávajú centrami uhorských komitátov, pretrvávajúca existencia samotného nitrianskeho kniežatstva ako, do istej miery autonómnej, časti Uhorska, ale aj absencia akejkoľvek kultúrnej sabotácie území s vysokou civilizačnou a kultúnou úrovňou. Vďaka archeologickým výskumom zasa vieme, že na území dnešného Slovenska nachádzame len v ojedinelej miere dôkazy o maďarskom plienení a dobýjaní, avšak na západ od rieky Moravy, a v oblastiach dnešného Rakúska, je maďarská bojová aktivita preukázateľná v podstatne väčšej miere. Takisto za zmienku stojí fakt, že v období 10.stor., resp. v období po zániku Veľkej Moravy, je archeologicky doložená výstavba nových kostolov, čo svedčí o kontinuálnom pretrvávaní kresťanských tradícii na našom území, aj napriek tomu, že hegemónom oblasti sa stali pohanskí Maďari. Neodškriepiteľne dôležitým argumentom je aj postupný zánik staromaďarských jazdeckých hrobov v druhej polovici 10.stor., a začiatok pochovávania na spoločných pohrebiskách s domácim obyvateľstvom. Na základe logického zváženia predošlých bodov sa nedá predpokladať, že by sa takto správali znepriatelené strany - v prípade existenčného boja by sa dal očakávať skôr opačný jav - konzervatívnosť oboch strán a hájenie vlastných jedinečných tradícii.

 


V druhej polovici 10.stor. dochádza k postupnému miznutiu maďarskrých jazdných hrobov. Bežné obyvateľstvo začalo pochovávať svojich zosnulých na spoločných pohrebiskách, čo svedčí o postupnom pokojnom splývaní oboch etník. Autor maľby: I. Balák

 

Prirodzene nechcem tvrdiť, že pri začleňovaní jednotlivých území pod kontrolu Staromaďarských zväzov nedošlo k žiadnym bojovým stretom. Je pravdepodobné, že dochádzalo k rôznym opozičným akciám, ktoré mohli viesť k lokálnym šarvátkam na základe individuálnych nezhôd medzi jednotlivými domácimi kniežatami/veľmožmi a príchodzími Maďarmi (napr. Ducové). Nestabilné podmienky 10.storočia a mocenský boj o územie dnešného Slovenska medzi Čechmi, Poliakmi a Maďarmi, vytvárali ideálnu klímu pre rôzne politické a mocenské machinácie u politických elít v Nitriansku, ktoré sa nepochybne prikláňali k jednotlivým stranám, v snahe zabezpečiť si čo možo najlepšiu osobnú pozíciu pri prípadnom triumfe svojho mocenského favorita. V neposlednom rade iste zohrával dôležitú úlohu aspekt prirodzenej vzájomnej nedôvery medzi Slovanmi a Maďarmi, teda dvoma etnicky i kultúrne odlišnými celkami, čo môže indikovať dôvody vzniku maďarských bojových (kontrolných) staníc v blízkosti významnejších slovanských osídlení, na dôležitých cestách a strategických miestach. Podľa môjho názoru z vyššie uvedného vyplýva, že v priebehu 10.stor. na území Slovenska iste dochádzalo k bojovým akciám, jednalo sa však o lokálne vojenské strety na základe osobných záujmov domácich elít spojených s prípadnou inklináciou k jednej z mocenských frakcii. O masívnych obranných bojoch o štátnosť Nitrianska nemáme zmienky v dobových prameňoch ani archeologickom materiáli.

 

Za zamyslenie však stojí aj často interpretovaná teória o obsadení Nitry, centra moci v Nitriansku, čo by v organizovanom štátnom útvare síce mohlo mať za následok automatické podmanenie si ostatného územia (ako tomu bolo v 11.storočí  po dobytí Nitry Henrichom III. a dosadením Domoslava na kniežací stolec, kedy sa cisárovej moci podriadilo všetkých 9 nitrianskych komitátov), avšak je nanajvýš otázne, či by obsadenie Nitry malo rovnaké následky aj v období decentralizácie ústrednej moci. Osobne zastávam názor, že prevažná časť mocenských elít, prevažne z územia Nitrianska, uznala Arpádovcov ako regulárnu nástupnícku dynastiu, alebo sa za vidinou osobného prospechu pridala na ich stranu. Slovami profesora F. Uličného: " Z hľadiska mocenského záujmu českého a poľského panovníka nemali ich úspešné vojenské výpravy očakávaný dlhodobý politický úspech, nepodmanili si slovenské územie a nevčlenili ho trvalo do českého alebo poľského štátu. To sa podarilo len arpádovským kniežatám a kráľom v rámci Uhorského kráľovstva." Dovolím si v tomto smere vyjadriť presvedčenie, že bez podpory domácich elít, vzhľadom na situáciu v centrálnej Európe, by začlenenie Nitrianska do Uhorského štátu nemuselo byť tak jednoznačnou záležitosťou.

 


 

 

Vznik Uhorska a začínajúci útlak?

 

Prvými, po mene známymi, nitrianskymi veľmožmi (schválne v tejto súvislosti hovorím o "nitrianskych" a nie slovanských veľmožoch, nakoľko hovoríme o území Nitrianska, a považujem teda za korektné, ak ich príslušnosť budeme menovať konkrétnejšie) boli Hunt a Poznan. Prvé zmienky o nich nachádzame v období, kedy voči mladému nitrianskemu kniežaťu Štefanovi, skôr ako sa stihol chopiť moci vo veľkokniežatstve, ktoré zdedil po svojom otcovi Gejzovi, vystúpila opozícia na čele so šomoďským kniežaťom Kopáňom. Štefan sa stiahol na územie Nitrianska, kde v Bíni zmobilizoval družiny spojeneckých nitrianskych veľmožov - medzi nimi Hunta aj Poznana, bavorských bojovníkov zo sprievodu svojej manželky Gizely a jemu lojálnych nomádskych kmeňov. Štefanovo spojené vojsko, krátko na to, porazilo Kopáňa pri Vespríme, čím sa jeho pohanská koalícia rozpadla. Táto udalosť však nieje zaujímavá len z historického hľadiska, ale nepriamo poukazuje aj na dôležité vodítka, ktoré môžu viesť k poznaniu postavenia Nitravanov v rámci rodiaceho sa Uhorska na prelome 10. a 11.stor.

 

Kopáňova vzbura, ku ktorej sa pridala veľká časť pohanských Maďarov, znamenla výrazné oslabenie centrálnej veľkokniežacej moci v rodiacom sa Uhorsku. Oblasti zadunajska a oblasti východne od Dunaja ešte zďaleka neboli pevne integrované pod ústrednú kniežaciu moc, čo dosvedčuje aj skutočnosť, že mladý Štefan sa stiahol na miesto, ktoré považoval za lojálne a bezpečné - do Nitrianska. Ak by bolo Nitriansko k Uhorsku pripútané násilím, a ak by sa jeho politické elity nestotožňovali s nástupníctvom dynastie Arpádovcov, sotva by poskytli útočisko a vojenské sily kniežaťu z dynastie podmaniteľov. Práve naopak - mali by ideálnu príležitosť z tohto zväzku uniknúť. Nestalo sa tak. Porážka Kopáňa bola nielen krvavým krstom rodiaceho sa Uhorska, ale aj preukázeľnej vôle po spolužití niekoľkých etník v srdci Európy.  V tomto smere súhlasím so slovami Pavla Dvořáka: "Uhorský štát je dobrovoľným zväzkom, do ktorého Slováci ( tiež sa prikláňam k názoru, že od 11.stor. môžeme hovoriť o Slovákoch ako etniku, pozn. autor.) nevošli, ale  ho budovali, a že oni sú tí vojaci, ktorí ho spolu s bojovníkmi z Nemecka a pokrstenými Maďarmi, ubránili pred Kopáňom. Slováci neboli porobeným národom."

 

Ďalšiu, snáď ešte ideálnejšiu príležitosť na únik, by Nitriansko malo počas vojenskej intervencie Boleslava Chrabrého do Uhorska v roku 1001, keď obsadil celé územie Nitrianskeho kniežatstva. Poľský kronikár Gall Anonymus však tvrdí, že Boleslav "...často premohol Uhrov a spustošil ich krajinu až po Dunaj..." čo znamená, že Nitriansko sa pred vojenským vpádom pravdepodobne bránilo.

 


Bitka pri Hastingse v roku 1066. Iný pohľad by sa nám nenaskytol ani pri pohľade na bojiská prameniace z mocenských bojov v Uhorsku v 11. storočí.

 

Ďaľším znakom lojality k dynastii Arpádovcov, ale aj nepochybne s ňou spojenou vysokou kultúrnou, organizačnou a politickou vyspelosťou Nitrianska, je spätosť s vlastným kniežaťom. Počas mocenských bojov, ktoré na území Uhorska pretrvávali prakticky počas celého 11.storočia, Nitriansko vždy stálo na strane svojho kniežaťa a nitrianske vojsko sa, v rámci politiky kniežaťa, účastnilo vojenských akcii na území Uhorska, ale aj vojenských intervencii do zahraničia. Jedným z najideálnejších príkladov spätosti s arpádovskou dynastiou je rezolútne odmietnutie cudzinca Petra Orseola politickými elitami Nitrianska, ktorého sa na kniežací stolec pokúsil dosadiť Henrich III v roku 1042. Tomu sa síce podarilo dobyť Nitru, následkom čoho sa mu podriadilo všetkých deväť nitrianskych komitátov, avšak pri snahách o dosadenie Petra na kniežací stolec sa Nitravania vzbúrili a vyžiadali si za knieža Domoslava, syna Ladislava Lysého ( tiež bol nitrianskym kniežaťom v prvej štvrtine 11.stor. ), ktorý sa tiež nachádzal v Henrichovom sprievode.


Z vyššie uvedeného vyplýva, že Nitrianske kniežatstvo nemohlo byť umelo vytvorenou územnou jednotkou, osídlenou podrobeným plebejským obyvateľstvom, ale oblasťou s rozvinutým hospodárstvom, kultúrou a tradíciami, vlastnou územnou správou, osídlenou všetkými vrstvami obyvateľstva príznačnými pre feudálny typ štátu - počnúc neslobodným obyvateľstvom, cez obyvateľstvo slobodné, až po politickú špičku. O kultúrnej vyspelosti a vplyve kniežatstva, resp. jeho majoritného slovanského živlu, a okolitých slovanských štátov - Čiech, Poľska a Kyjevskej Rusi - svedčia aj časté slovanské mená u príslušníkov nitrianskej vetvy arpádovskej dynastie, napr. Vazul, Ladislav, Domoslav, Belo a pod. O spoločnom pokojnom spolužití Slovákov a Maďarov v Uhorsku zasa svedčí vzájomné preberanie jazykových termínov oboma etnikami. Maďari prebrali slovenské termíny z rozličných oblastí života ( seno - széna, brázda - barázda ) územnej správy (medza - megye, špán - ispán ) kultúry ( kríž - kereszt, krštiny - kereszétny ) a pod. Slováci z Maďarčiny prevzali napríklad termíny Maďar - Megyer, šiator - sátor, bosorka - boszorkány a pod. Národnostné rozdiely v stredovekom Uhorsku nepociťoval nikto ( snáď s výnimkou židov a moslimov ), spoločnosť sa delila na stavy, tak ako tomu bolo v celej Európe - maďarský sedliak zdieľal rovnaké postavenie so slovenským sedliakom, slovenský šľachtic mal rovnaké práva ako ten maďarský. Dnes už vieme, že mnoho slovenských aristokratov patrilo k popredným dvoranom, zastávalo vysoké pozície v štátnej i cirkevnej správe, a niektorí z nich boli dokonca rodinne spriaznení s kráľovskou dynastiou.  Isteže si naši predkovia v mnohonárodnej monarchii uvedomovali svoju odlišnosť, minimálne po stránke jazykovej, avšak v stredovekej feudálnej spoločnosti bolo ešte príliš skoro na riešenie nacionálnych otázok. A tak tomu bolo až do 17.storočia.

 


Nitra bola centrom Nitrianskeho kniežatstva a jedným z najdôležitejších miest Severného Uhorska.

 

Prečo teda mýtus o tisíc ročnom útlaku?

 

Hoci  prvé známe príklady prebúdzajúceho sa národného povedomia Slovákov môžeme bezpečne datovať k roku 1381, kedy v Žiline pociťovali krivdu zo strany nemeckých mešťanov, a vymohli si u kráľa Ľudovíta I. privilégium, ktoré nariaďovalo, aby do mestskej rady zasadali v rovnakom počte Slováci i Nemci, skutočná diferenciácia národného povedomia rozličných národov v Uhorsku prichádza až zhruba o storočie neskôr. Na margo nenápadných prejavov národného povedomia Slovákov v stredoveku si dovolím citovať mgr. Miloša Mareka: "...svoj pôvod a svoju etnicitu neprezentovalo domáce obyvateľstvo každý deň, pretože jeho existencia sa považovala za samozrejmú. K výraznejším prejavom manifestácie národného povedomia dochádzalo predovšetkým vtedy, keď sa vo svojich záujmoch cítilo ohrozené."

 


Palatín Juraj Thurzo patril k najpoprednejším slovenským šľachticom v rámci Uhorského kráľovstva.

 

Slovenské národné povedomie sa naladilo na impulzívnu vlnu v 15. - 16.storočí. Najskôr vďaka husitským vpádom, pred ktorými z niektorých miest utiekol nemecký živel, a uprázdnené miesta zabrali slovenskí mešťania, v oveľa väčšej intenzite však v 16.storočí - jednak pod vplyvom reformácie, ale aj vďaka osmanskej expanzii, keďže po obsadení väčšiny uhorského územia sa stalo Severné Uhorsko ťažiskovou oblasťou celého kráľovstva. Slovenčina sa používala v úradnom styku, v štátnej i hospodárskej správe, v súdnictve, v mestkých radách, v cechoch a pod. V tejto súvislosti je zaujímavý poznatok Nemca Sebastiana Francka, ktorý vo svojom opise sveta - Cosmographia - hovorí, že: "...uhorskí šľachtici hovoria vlastným jazykom podobným češtine..." Takisto za zmienku stojí nariadenie mesta Trenčína, že na jeho zasadaniach sa môže hovoriť "...iba po slovensky, nie po uhersky..." alebo bežná prax cechov, kedy svojim členom nariaďovali, aby hovorili "...len po slovensky alebo po moravsky...". Aj napriek silnejúcemu národnému povedomiu Slovákov, boli ich aktivity namierené najmä proti najsilnejšiemu, etnicky neslovenskému, živlu v mestách - Nemcom. V 16. a 17.storočí Slováci a Maďari často spoločne vystúpovali proti Nemcom v snahe obhájiť svoje uhorské záujmy. Podobné znaky môžeme nájsť aj v povedomí slovenských šľachticov, ktorí síce viedli súkromnú korešpondenciu v slovenčine, hovorili po slovensky, a podporovali slovakizačný proces, stále však boli obyvateľmi Uhorska a  hlásili k Natio Hungarica - boli teda hrdí na to, že sú Uhrami, a považovali Uhorsko aj za svoj štát (napr. palatín Juraj Thurzo, ostrihomský arcibiskup Ján Révai, palatín František Vešeléni a ďalší).

 


Mapa znázorňujúca skutočnú rozlohu Uhorska po obsadení jeho centrálnych častí Osmanmi. Úprava mapy: Milites Nobiles

 

V 16. a 17.storočí sa teda v Uhorsku objavuje nový fenomém. Ako som už uviedol: Uhorsko sa v tomto období zmenšilo na úroveň územia dnešného Slovenska. Maďarské časti Uhorska boli obsadené Osmanskou ríšou, a najpočetnejším národom v takto oklieštenom Uhorsku sa stali Slováci.  Tí Maďari, ktorí pred Turkami utiekli do Severných Uhier, na etnicky slovenské územie, ktorého slovenskí obyvatelia nadobúdali nové sebavedomé postavenie, tu strácali svoje doterajšie väčšinové pocity. Na prelome 17. a 18. storočia, po postupnom ústupe Turkov, Slováci začali osídlovať vyľudnené časti "Dolnej zeme". Podľa Jozefínskehe sčítania ľudu z rokov 1784 - 1785 boli Slováci druhým najpočetnejším národom v krajine ( Maďari tvorili len niečo cez 37% populácie, nečudo, že sa cítili ako menšina ). Nemecký cestovateľ Friedrich Nicolai napísal o Slovákoch toto: "...Rozširujú sa však po celom Uhorsku, Maďari ich nemajú radi..." Vystihol tým nielen rozpínavosť Slovákov v rámci Uhorska, ale s tým súvisiace, vzrastajúce, maďarské antipatie. Je nepochybné, že vznikajúca maďarská nacionalistická mašinéria sa s touto skutočnosťou zmierovala len veľmi ťažko. A práve tu nachádzame základy maďarizačných tendencii v Uhorsku, práve tu začína maďarský útlak nemaďarských národností Uhorska - nie však tisícročný, ale sotva dvestoročný. Avšak aj tento útlak, ktorý dosiahol vrchol v druhej polovici 19.storočia, sa mohol, vzhľadom na svoju intenzitu, javiť ako nekonečný, a nepochybne viedol k národnej antipatii medzi Slovákmi a Maďarmi, ktorá pretrvávala takmer ďaľšie storočie.

 


Uhorsko bolo domovom mnohých národností. Nezabúdajme na fakt, že dvojkríž v štátnom znaku preukázateľne reprezentuje Severné Uhorsko - v Obrázkovej kronike zo 14.stor. pod zástavou s dvojkrížom bojujú nitrianske kniežatá, župani i šľachtici.

 

Od roku 1722, kedy profesor uhorského práva na Trnavskej univerzite, Michal Bencsik, nelichotivo tituloval Slovákov, a od roku 1728, kedy ho konfrontoval farár Ján B. Magin so svojou obrannou teóriou o pohostinných Slovákoch, ktorí medzi seba prijali Maďarov, uplynuli bezmála takmer tri storočia.  Slovenská inteligencia sa v tomto období snažila systematicky očisťovať vzťahy mezi Slovákmi a Maďarmi od čoraz častejších konfrontácii. A boli to práve Slováci, ktorí sa odvolávali na vzájomnú toleranciu, čím udržiavali myšlienku vyrieknutú prvým uhorským kráľom Štefanom: "...lebo kráľovstvo jedného jazyka je slabé a krehké...". Paradoxom naopak je, že mnohonárodnú ideu, na ktorej Uhorsko vzniklo, a ktorej sa vyše osemsto rokov nezrieklo, pochovali samotní Maďari za necelé dve storočia. Ich snahy privlastniť si Uhorsko viedli k negovaniu záujmov ostatných národností v krajine, utláčaniu a znevažovaniu ich práv. V roku 1918, vyše 900 rokov po vzniku silnej mnohonárodnej krajiny, krajiny, ktorú spoločne budovali príslušníci niekoľkých národností, a ktorú bok po boku bránili v obdobiach beznádeje, ktoré so sebou priniesli Mongoli, či Osmani, ju preto už málokto nazval inak, ako žalár národov.

 

 

 





 

 


Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Přátelství je součást lidského štěstí.“ Jan Werich