Zbrane Nitranov za čias Veľkej Moravy

 

 

Článok poskytol pre Milites Nobiles Lukáš Michalička

 


Kompletná výzbroj bola záležitosťou veľmi nákladnou, možno s ňou na Veľkej Morave rátať iba v prostredí vládnucich vrstiev. Výzbroj elitného bojovníka, teda prilba, brnenie, meč s pošvou, náholenice, štít s kopijou, ostrohy a kôň s výstrojom, mohla mať hodnotu približne 50 kráv. Preto väčšina jazdcov a pešiakov bojovala iba so základnými zbraňami. Podľa spôsobu používania a tvaru je možné zbrane rozdeliť na sečné (meč, bojový nôž, ), vrhacie a bodacie (kopija, oštep), úderné (sekera) a diaľkové (luk, šíp).

 

Pri rekonštrukcii života veľkomoravana, či skupiny ľudí (rodina, sídlisko, osada, remeselnícka, kupecká či vojenská družina a iné) je dobré vedieť zladiť civilný a vojenský odev a odev v rámci sociálneho statusu. Článok je smerovaný na úzku skupinu ľudí, zaoberajúcich sa oživovaním histórie a neobsahuje obšírne state o histórii, vývoji či spôsoboch výroby zbraní. Nasledujúce riadky sme sa snažili koncipovať tak, aby čo najviac informovali o zbraniach a ich využití vzhľadom na sociálne vrstvy, ale aj percentuálne zastúpenie zbraní v bojovníckych hroboch .

 

 

M

 

Meče obdobia Veľkej Moravy radíme k tzv. karolínskym mečom (polovica 8. storočia – polovica 11. storočia). Je to stredoveký meč, so sploštenou, plne vyvinutou hlavicou a stredovým odľahčujúcim, tzv. „krvným“ žliabkom na čepeli, dlhej viac ako 70 cm. Štandardná dĺžka mečov na Slovensku v tejto dobe sa pohybovala okolo 90 cm, šírka čepele pri priečke asi 6 cm. Celková hmotnosť ostrého bola okolo jedného kilogramu.

 

 

Meč nájdený v hrobe v Mikulčiciach - Česká republika (zdroj SBM)

 

 

V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 6,8%. Využívala ich hlavne jazda, sú však zdokumentované aj hroby s mečom, bez jazdeckých atribútov. Zaujímavý a výnimočný je napríklad meč nájdený v Závade. Vlastnil ho 30 – 40 ročný muž. Ide o meč typu X, so zachovalými zvyškami remeňa s kovaniami. Rovnako ako meč z Dolných Krškan bol zrejme nosený cez plece. Bol vložený do drevenej pošvy. Je to dlhý (93 cm) a ťažký (po očistení 1430 g) meč. Priečka je popri iných mečoch z Veľkej Moravy dlhá (16 cm), najmä v porovnaní s inými mečmi typu X, kde sa dĺžka priečky pohybuje v rozpätí 10 – 14 cm. Práve typ X nachádzajú archeológovia na Slovensku najčastejšie. K zjednocujúcim prvkom tohto typu meča patrí polkruhovitá hlavica a dlhšia rovná priečka kvadratického prierezu. Vysokú frekvenciu ich výskytu mohla ovplyvniť jednoduchosť formy a nenáročnosť výroby.

Kvalitný meč mal vysokú cenu a patril do rúk profesionálnych bojovníkov. Na Slovensku bolo nájdených niekoľko exemplárov veľkomoravských mečov a nálezové okolnosti takmer vždy nasvedčujú, že pochovaný patril k vyššej sociálnej vrstve. Meče sa nachádzali výlučne v mužských hroboch, väčšinou s nadštandardnou výbavou. Ženské a detské hroby úplne absentujú. V hroboch s mečmi sú takmer pravidlom aj ostrohy. Často sa vyskytujú aj sekery, dýky a nože.

 

 

 

 

 

Sekera

 

Je najbežnejšou zbraňou Slovanov, v kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje hodnotu 55%. Nálezy môžeme rozdeliť do troch najzákladnejších typov. Najbežnejším typom boli „bradatice“ (74%), ktorých štandardná dĺžka sa pohybuje od 15 do 17 cm. Menej časté boli „úzke sekery“ (19,2%). Ich dĺžka kolísala medzi 14 až 17 cm. V rovnakej miere ako meče, boli zastúpené aj „široké sekery“ (6,8%), ich dĺžka je v rozmedzí 13,5 – 16 cm. Tieto percentuálne údaje sa prekvapivo zhodujú s nálezmi so susednej Moravy, preto môžeme tvrdiť, že aj tunajší obyvatelia mali rovnaké kritériá pre vkladanie sekier do hrobov. Z Mikulčic sa dochovali aj vzácne drevené násady o dĺžke 70 – 90 cm, na ne sa nasádzala sekera podobne ako dnes čakan. Sekery na dlhších násadách, tzv. danax, na našom území úplne absentujú.

 

 

Bradatica, dva čakany a široká sekera dole ( zdroj SBM)

 

 

Väčšinu nálezov sekier v hroboch odborníci považujú za zbrane, aj keď ich využitie pri práci a remesle nie je vylúčené. Čisto vojenské využitie s väčšou istotou platí pre bradatice, a vôbec pre všetky sekery s obuchom. Nimi spôsobené zranenia sú doložené na kostrovom materiály.

Sekera v domácnosti vari ani nemohla chýbať a na ranostredoveké pomery bola pre nižšie sociálne vrstvy najvhodnejším riešením v prípade boja. Používala ju najmä pechota, máme však doložených niekoľko prípadov jej použitia veľkomoravskou jazdou. V boji sa vyrovná meču, na dlhej násade a vďaka fyzikálnym vlastnostiam jej konštrukcie a rozloženia hmotnosti má obrovskú prieraznosť. Napriek relatívne nízkej hmotnosti – 350 – 500g spôsobovali vďaka vysoko posunutému ťažisku a pomerne úzkemu ostriu smrteľné zranenia. V porovnaní s mečom si sekera vyžaduje o 50 – 75% menej železa a oveľa menej práce pri jej výrobe.
V hroboch so sekerami boli často nachádzané nože, niekedy ostrohy. Iné zbrane sú veľmi ojedinelé.

 

 

Kopija

 

Kopije sú jedným z najstarších druhov zbraní v histórii ľudstva vôbec. V kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje diel s hodnotou 12,7%. Bola rozšírená u menej majetných bojovníkov, z rovnakého dôvodu ako sekera, avšak mocnou zbraňou bola aj v rukách jazdcov. Staršie písomné zmienky ale hovoria o omnoho väčšej rozšírenosti tejto zbrane u Slovanov. V rukách pešiakov ide o výbornú zbraň proti jazde.

Klasická veľkomoravská kopija má listový tvar, s dĺžkou hrotu 26 – 33cm, ojedinelý, ale tiež zaujímavý je typ kopije s bočnými krídelkami, ktorých dĺžka hrotu presahuje 40cm. V boji sa kopija používala v prvej fáze, keď boli formácie od seba vzdialené. Na boj zblízka sú málo použiteľné. Účinné v skrumáži sú jedine vtedy, ak sú formované v zadných radoch. Kopija používaná v pešom boji dosahovala dĺžku rovnajúcu sa výške bojovníka, alebo väčšiu, niektoré hroty sa ale v hroboch nachádzajú aj vo výške pleca. Obvyklá dĺžka násad bola teda 160 – 200 cm u peších bojovníkov. Jazdci zrejme používali násady oveľa dlhšie.
Tieto zbrane mohli byť alternatívne používané aj na lov, avšak údaje z hrobov s kopijami v globále potvrdzujú úzku väzbu pochovaného jedinca k vojenstvu. V hroboch mali časté zastúpenie nože, zanedbateľné ale nie sú predmety dennej potreby. Ojedinele sa nachádzali aj ostrohy, vedierka a sekery.

 

Niekoľko rôznych nálezov kopijí a oštepov zo 7. - 8. storočia.

 

 

Nôž

 

Bol základom výbavy každého človeka, muža, ženy ale aj detí, bez rozdielu veku, či príslušnosti k sociálnej vrstve alebo remeslu. Je však potrebné dívať sa naň ako na zbraň, ale aj ako na predmet každodennej potreby a nástroj. Za zbraň sa odborníkmi považuje nôž dlhší ako 15,1 cm, pričom krátke nože (do 10 cm) a stredne dlhé nože (10,1 – 15 cm) sú považované za predmety dennej potreby. V hroboch dominujú stredne dlhé nože. V rámci hrobov, kde sa našli aj iné predmety dennej potreby a nástroje, tvoria nože 86,3%. V kolekcii všetkých hrobov s pohrebným inventárom ide o 38,4%. Zavesené boli v drevených, kožených či textilných pošvách, často v kombinácii s kovom. Drevené pošvy ale výrazne dominujú. Využívanie textilných materiálov na tieto účely je doložené zakorodovanými odtlačkami textílií v kove.

Vo funkcii zbraní vystupujú na našom území takmer výlučne jednoostré nože. Bojový nôž (dlhý) zastupuje 21,5% všetkých nožov. O jeho vojenskom využití možno hovorí aj fakt, že sa nosil inak, teda zavesený na ľavej strane tela. Menšie nože nemajú dominantnú stranu.

 

 

Luk a šíp

 

Existencia lukov u Slovanov na našom území je doložená nálezmi hrotov šípov, ale aj kostenými obloženiami reflexných lukov už od 7. storočia. Hrotmi šípov boli obdarené aj ženské a detské hroby, ako aj hroby nedospelých jedincov, v 20% sa nepodarilo určiť pohlavie. V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 55,8%. Lukostrelecké hroby však len málokedy obsahovali iné zbrane.

Lukostrelci tvorili prevažne pechotné obranné vojenské útvary. Aj na bojovom poli zabezpečovali streleckú prípravu pred nástupom jazdy.
Typický je jednoduchý, dlhý oblúkový luk, vyrobený z pružného tisového, jaseňového, svíbového či dubového dreva. Boli dlhé 150 – 190 cm, so zárezmi pre osadenie tetivy na konci. Je možné, že luky boli v strede zosilnené, ale jediný nález luku z územia Veľkej Moravy, z Mikulčíc, to nepotvrdzuje. Kombinácia značne dlhého luku a dĺžky šípov pohybujúcej sa okolo 80 cm, umožňovala dostrel aj viac ako 200 m. Na túto vzdialenosť možno odhadnúť smrtiaci účinok strely, dostrel však mohol byť oveľa väčší. A.Ruttkay ho odhaduje i na 400m. Hrúbka drevených násadiek bola niečo málo pod 1 cm a strelky sa na ne nasádzali pomocou tuľajok. Tetiva sa mohla vyrábať zo šliach, či stáčaných konopných, alebo ľanových vlákien. Pri streľbe sa naťahovala dvoma prstami a presnosť letu zabezpečovali tri letky.

 

Šípy boli prenášané v tulci a nálezy nasvedčujú tomu, že boli v tulcoch vkladané aj do hrobov. Lukostrelec nosil tulec na chrbte, pozdĺž ramena a lakťa až panvy z pravej strany, alebo pozdĺž lakťa, panvy až kolena z ľavej strany tela. Zachovalé tulce sa však v slovanských hroboch z nášho územia nenašli. Kapacita tulca podmieňuje údernú silu bojovníka. Strelky v hroboch hovoria, že so sebou mohol nosiť 12 až 24 šípov.

 

 

 

 

Z predveľkomoravskej doby, z územia Slovenska, máme aj nálezy šípov s dierkami s neznámou funkciou. Uvažuje sa o forme psychologického efektu hvízdajúcich šípov, ale tiež o využití dierok na uväzovanie zápalných látok. Pravdepodobnejšie ale je, že sa cez dierky hrot uväzovaním spevňoval, vzhľadom na jeho nemalú cenu.

 

 

 

 


 

 

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Tragédie žen spočívá v tom, že se každá nakonec podobá své matce.“ Oscar Wilde