Odievanie urodzeného muža

 

Odev nobility mal svojho vlastníka už na pohľad náležite reprezentovať, a zároveň mal byť priamym dokladom o jeho vysokom spoločenskom postavení. Nákladný a bohato zdobený odev si okrem najvyšších mocenských predstaviteľov mohol dovoliť iba vysoký svetský klérus alebo bohatí kupci. V rukopise Hortus Deliciarum sú vyobrazení bohatí židovskí obchodníci v dlhých, pestrofarebných a zdobených tunikách, čo len potvrdzuje snahu majetných a vplyvných ľudí, odlíšiť sa hneď na prvý pohľad, od nižších, chudobnejších, spoločenských vrstiev. Strihovo a typologicky sa však odev majetného človeka nelíšil od odevu nižších vrstiev.

 

Z uhorského prostredia veľa priamych dokladov o odievaní šľachty nemáme. Svetlú výnimku poskytuje článok 70, zo zákonníka kráľa Kolomana, ktorý hovorí, že: " Nikto, kto patrí ku klerikom, nech nenosí civilné oblečenie, a to kožuch alebo pestrofarebnú tuniku, svetložtlé rukavice, červenú čabraku alebo zelený plášť, topánky či čiapku, črievice, či už farebné alebo hodvábne, hodvábnu košeľu alebo tuniku, šaty nemajú byť zopnuté šnúrovým zapínaním ani sponou na hrudi, ale majú obopínať krk."

 


 


 

Bruchy:

 

Základným prvkom odevu vôbec boli bruchy ( z nem: brouche; lat: femoralia), ktoré plnili funkciu spodného prádla. V 11. a 12. stor. bola zrejme najrozšírenejšia dlhá varianta brúch, ktorá dosahovala až ku členkom, prípadne do polky lýtok. Od  13. storočia sa čoraz častejšou stáva krátka varianta, dosahujúca zhruba do oblasti kolien. V páse sa bruchy sťahovali šnúrkou, opaskom, prípadne prebytkom látky (viď. rukopis Hortus Deliciarum).

 

Sedliaci obrábajúci pole v Maciejowskej biblii sú vyobrazení v "dlhých" bruchoch, ktorých nohavice sú dole podkasané a priviazané k pásu tak, aby neprekážali pri práci.

 

Lumpy:

 

Cez bruchy si šľachtic obliekal dve oddelené nohavice, uväzované buď priamo na šnúrku, ktorá bruchy sťahovala v páse, (cez špeciálny otvor v látke, ktorý spolu so šnúrkou vytvoril akési „očko“) prípadne na opasok. Nohavice mohli byť voľnejšie aj vypasovanejšie – nedosahovali však vypasovanie aké poznáme neskôr z gotiky. Preto sa z praktických dôvodov často pod kolenom sťahovali uviazaním ozdobnej šnúrky, stužky, tkanice a pod. Nohavice mohol na chodidle fixovať našitý pruh látky, ktorým sa prevlieklo chodilo a tým sa zabránilo vykasávaniu nohavice. Prípadne však mohli byť nohavice opatrené dolu našitými pančuchami, ktoré kryli celé chodilo. Môžeme predpokladať, že u vysokej nobility mohli byť aj nohavice príležitostne zdobené vyšívkou. Tomu by napovedali rôzne vyobrazenia na dobových obrazových materiáloch - nemôžeme žiaľ s istotou tvrdiť, či ide skutočne o ozdobenie nohavíc výšivkou, alebo len o ich previazanie šnúrkou alebo tkanicou.

 


Vlnené nohavice a spôsob ich uväzovania na bruchy. Uviazané sú na šnúrke, kt. bruchy sťahuje v páse, cez vystrihnuté dierky. Obviazané sú ozdobnými tkanicami.

Milites Nobiles

 

Dekorácia nohavíc: Nakoľko boli v románskom období nohavice pomerne voľné, boli často pod kolenom sťahované rôznymi šnúrkami, zdobenými tkanicami, koženými remienkami a pod. V prípade potreby, v zimných mesiacoch kvôli chladu, alebo aj v prípade nutnosti prekonania náročného terénu, kedy bolo chodidlo potrebné zafixovať aby človek predišiel nepríjemnému zraneniu, sa mohli cez nohavice obmotať tzv.ovinky. Tieto sa mohli ďalej sťahovať kusom tkaniny, kože, zdobenou šnúrkou, prípadne povrázkom. Spôsobov uväzovania bolo mnoho. Treba však podotknúť, že ani zdobená tkanica nepatrila k najlacnejším doplnkom odevu, a teda by sa dalo predpokladať, že sa ňou nohavice, príp. ovinky, uväzovali okrem praktických, tak aj z dekoratívnych dôvodov - teda boli zrejme používané najmä pri slávnostných príležitostiach, alebo k bojovému odevu. Pri bežnom živote, kedy sa nekládol dôraz, alebo nebol čas, na ozdobenie odevu (napríklad prechod náročným terénom), zrejme aj nobilita siahla po lacnejších kožených remienkoch.

 

Spodná tunika:

 

Ďalším kusom spodného prádla bola tzv. spodná tunika alebo spodná košeľa ( z lat: tunica interior, camisia; nem: hemd). Táto bola spravidla šitá z jemne tkaného ľanu, u vysokej nobility možno aj z hodvábu. Spodná tunika mohla byť rôzne dlhá. Z ikonografických prameňov môžeme usúdiť, že často siahala majiteľovi až po členky. Prípadne mohla byť opatrená rozparkom kvôli jazde na koni. Pramene nám takisto napovedajú, že spodná tunika najčastejšie nebola nijako výrazne zdobená. Ak však predsalen bolo použité dozdobenie, tak zrejme iba jednoduchým spodným lemom, lemom rukávov, tkaným vzorom na látke a pod. Poznáme však aj prípady, kedy je vrchná tunika výrazne kratšia od spodnej, prípadne s krátkym rukávom, a nakoľko ju výrazne odhaľuje, je spodná tunika o to bohatšie zdobená.

 


Spodná tunika vysokého šľachtica.  Zdobená jednoduchým lemom a motívom krížov. Rozparok umožňuje pohodlnú jazdu na koni. Materiálom je jemne tkaný ľan.

Rekonštrukcia: Milites Nobiles

 

 

Vrchná tunika:

 

Cez spodnú tuniku sa obliekala tzv.vrchná alebo reprezentatívna tunika – dalmatika. Jednalo sa o najnákladnejšiu časť odevu vôbec. Práve kvôli ich vysokej cene a kvalite použitých materiálov sa tuniky často dedili, a aj ten najbohatší šľachtic vlastnil len niekoľko kusov takýchto tuník. Vrchná tunika bola vyrobená z tých najdrahších materiálov. Bola bohato zdobená vyšívkami, tkanicami, prípadne drahými kamienkami a zlatými, či striebornými niťami. Dôraz sa obzvlášť kládol na jasné farby a farebné kontrasty, ktoré zaručovali nostieľovi výstrednosť a nápaditosť jeho odevu. Sviatočné tuniky, alebo tuniky, ktoré boli určené výhradne pre slávnostné príležitosti mohli byť šité z tých najdrahších importovaných materiálov ako hodváb, brokát a pod. Strih vrchnej tuniky bol zhodný so strihom tuniky spodnej, mohla však mať skrátené rukávy a rôznu dĺžku – najčastejšie siahala do oblasti lýtok.

 


Rôzne vyobrazenia honosných odevov urodzených mužov. Odevy všetkých mužov na výjavoch hýria pestrými farbami, a sú bohato zdobené širokými lemami s náročnými vzormi. - Hortus Deliciarum, 12.stor.

 

 

Odev vysokopostaveného veľmoža. Vrchná tunika je šitá z jemnej vlny a bohato vyšívaná vlnenou priadzou. Na výšivkach dominujú zvieracie a rastlinné motívy.

Na fotografii dole  stojí ža povšimnutie obdĺžnikový plášť, ktorý úmyselne odkrýva pravú ruku, čím neobmedzuje pohyb pri tasení meča. 
Rekonštrukcia: Milites Nobiles

 

 

 

 

Čiapka:

 

Pokrývka hlavy bola neodmysliteľnou súčasťou odevu muža všetkých spoločenských tried. Súdiac podľa dobových vyobrazení šlo zrejme o čiapky rôznych typov a konštrukcii, najčastejšie však tvarovaných do kónusu, prípadne mohli byť zaguľatené. Pod vplyvom východu sa však v centrálnej Európe objavujú aj čiapky s výrazným cípom v tvare trojuholníka, ktorý sa po nasadení čiapky prehne na stranu a voľne visí po strane smerom nadol. Zo starších období máme doložené rôzne nákončia, ktoré boli aplikované na vrchol tohto cípu.

 


Vyšívané čiapky zámožných majiteľov. Vľavo:  Vlnená čiapka lemovaná kožušinou a zdobená jednodouchou vyšívkou.

Vpravo: Cípová trojuholníková čiapka lemovaná kožušinou. Materiál: vlna a ľan.

Rekonštrukcia: Milites Nobiles

 

Čiapky boli šité z rovnakých materiálov ako aj ostatné časti odevu (ľan, konope, vlna, plsť). Mohli byť zdobené výšivkou, lemované tkaným pásom alebo kožušinou, tak ako nám to dokladajú dobové vyobrazenia. Okrem čiapok už spomínaných typov sa objavujú aj ľudovo povedané „uškane“. Sú zobrazené napríklad v Maciejowskej biblii z 13.storočia, kde však plnia často funkciu batwatu.

 


Jednoduché čiapky, ľudovo nazývané "uškane" sú často vyobrazené v Maciejowskej biblii.  Najčastejšie pozostávali z dvoch rovnakých kusov, a boli zošité švom, ktorý sa tiahol stredom čipaky.

Maciejowská biblia, 13.stor.

 

Plášť a odievanie do nečasu:

 

Plášť bol najuniverzálnejším doplnkom odevu.  Nakoľko bol spravidla z kvalitných a pevných súkien, chránil majiteľa pred chladom a dažďom, v prípade potreby však mohol poslúžiť aj ako deka na prikrytie v stane a pod. V romásnkom období existovalo vedľa seba hneď niekoľko typov plášťov - štvorhranný plášť, kt. vychádzal z prastarej antickej tradície, polkruhový a trištvrťový plášť. Plášť sa spínal pomocou šnúrky, ktorá mohla byť prípadne zdobená, pomocou uška, ktoré sa prevlieklo na protľahlej strane cez gombíček, zdobenou sponou a pod.

 

 

Okrem plášťa sa urodzený človek mohol chrániť pred počasím aj jednoduchou kapucou, ktorá kryla hlavu, ramená a čistnočne aj hruď a chrbát.


 

Rukavice:

 

Čo sa rukavíc týka, v našom domácom prostredí ide zrejme o jednu z najspornejších častí odevu. Prakticky sa u nás nenachádza žiaden materiálny dôkaz o ich používaní v ranom stredoveku, takisto aj písomné a obrazové pramene sú pomerne skúpe. Zo zahraničia však poznáme niekoľko nálezov pletených alebo kožených palcových rukavíc, z ktorých najstaršie môžeme datovať do prelomu tisícročí. Tieto rukavice, nakoľko boli strihovo i materiálovo nenáročné, boli zrejme dostupné širším vrstvám obyvateľstva.

 

Pletené rukavice z konca 12.storočia.

 

Rukavice s piatimi prstami však zrejme boli záležitosťou vyšších spoločenských vrstiev, a v období raného stredoveku zrejme vôbec nešlo o bežný, ale skôr prestížny doplnok odevu. Vo Flámskom rukopise z 12. stor., môžeme vidieť sokoliara, ktorý ma na rukách navlečené rukavice. Sokoliarstvo a lov, však boli záležitosťou vysokej nobility, čo by len nahrávalo tvrdeniu, že takýto doplnok odevu si bežný človek nemohol dovoliť. Medzi ďalšie materiály, kt. výrazne podporujú túto domienku patrí aj Kosmova kronika česká z 11.stor., kde Kosmas píše: "Potom (Břetislav) krátko vyčítal mu, čím ho Zderat častokrát urazil, a dodal:  "Hľa záruku, ktorú som ti sľúbil, odvolávam." a obrátil koňa, vhodil mu do tváre rukavicu." Hodenie rukavice do tváre má silný symbolický význam,  v prípade Břetislava šlo o rozviazanie dohody, prípadne pohŕdanie voči Zderatovi, čo  len opäť potvrdzuje prestížne využitie rukavíc. 

 

 

Pompézne zdobené rukavice cisára Fridricha II. Boli vyrobené na Sicilii, niekedy okolo roku 1200. Materiálom je červený hodváb, vyšívané sú zlatom a vykladané rubínmi, zafírmi a perlami.

 

 

Obuv:

 

Urodzený muž si mohol na nohy obuť buď vysokú alebo nízku obuv šitú z kvalitnej kože. Vysoká obuv siahala nad členky, prípadne do polovice lýtok, a na bokoch sa zrejme šnúrovala alebo spínala gombíkmi. Vnútorný šov zabezpečil obuv pred premokaním cez miesto, kde bola topánka zošívaná.  Obuv urodzeného človeka mohla byť zdobená rytím do kože, výšivkou a pod.

 

Jednoduchá polovysoká prevracaná obuv.

Rekonštrukcia pre Milites Nobiles a foto: Tomáš Valach


Ceremoniálna obuv, či už svetská alebo cirkevná, mohla byť šitá z pevných nákladných tkanín, vyšívaná kovovými niťami a vykladaná perlami alebo drahokamami.

 

Opasky a taštice:

 

Neodmysliteľnou súčasťou odevu muža bol opasok. Okrem toho, že plnil estetickú funkciu, kedy v páse sťahoval odev muža, plnil aj funkciu praktickú, nakoľko bola na ňom pripevnená pošva s mečom, prípadne brašne alebo mešce.

 

Viazaný opasok bol moderným a obľúbeným módnym doplnkom. Pevne utiahnutý uzol na opasku nepovolí ani pri výraznej váhe pošvy s mečom, ktorá je na opasku upevnená. Milites Nobiles



V 11. - 13. stor. sa stal veľmi moderným a obľúbeným doplnkom, tzv. viazaný opasok, u ktorého pracku nahradili dva zväzované cípy.

 

 

 

 

 

 

 


Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Přátelství je součást lidského štěstí.“ Jan Werich