Odev ženy

 

Na začiatku 12. storočia pretrvávala v Európe jednoduchá románska móda. Odev ženy bol strihovo i typologicky veľmi podobný tomu mužskému. Ženy si obliekali spodný odev (alebo aj niekoľko vrstiev spodného odevu - camise ) a na vrch si obliekali dalmatiku–  suknicu jednoduchého strihu.

Od polovice 12. storočia až do začiatku 13 storočia sa ženská móda mení. Počas krížových výprav  je európska móda mierne ovplyvnená orientálnou. Preto sa v tomto období na kráľovských dvoroch dámy od jednoduchých línii dalmatiky prikláňajú k nariaseným bliautom z honosných materiálov. U poddaných však stále pretrváva jednoduchý strih odevu, ktorý bol praktický a neprekážal pri práci.

 


 

 

Camise - chainse

 

Camise je spodná košela-tunika. Plnila funkciu spodného prádla a tiež odevu na spanie. Bola zvyčajne z prírodného alebo bieleného  ľanového, či konopného plátna. Urodzená žena si však mohla dovoliť luxusné  camise z hodvábu, prípadne veľmi jemného ľanu.

Spodná košeľa u poddaných nebola zdobená. U vyšších spoločenských vrstiev boli obvyklé vyšívané lemy spodnej časti suknice, rukávov a okolia výstrihu. Dôvod bol jednoduchý - tieto časti často vyčnievali spod vrchného odevu. Správne zvolenou výšivkou tvorili spodný odev – camise a vrchný odev – dalmatika súrodý celok.

 


Spodná ľanová tunika neurodzenej ženy. Rekonštrukcia: Katarína Šildová - Milites Nobiles

 

Dalmatika

 

Vrchná tunika - dalmatika, bývala dlhá až po členky, prípadne po zem. Na niektorých ilumináciach môžeme vidieť aj dalmatiky, ktoré sú vzadu pretiahnuté do akejsi vlečky. Tento odev mal dlhé úzke rukávy. Dalmatika urodzenej dámy mala rovnaký strih s dalmatikou neurodzenej ženy. Opäť však bola odlišná materiálmi, ktoré boli použité na jej ušite a zdobenie. Poddaní a sedliaci si šili vrchnú tuniku z konopného, ľanového plátna, či z vlneného súkna. Bohaté ženy si mohli dovoliť odevy z hodvábu, brokátu, jemného vlneného súkna a ľanu. Konce látky sa zahýbali, aby sa látka nepárala a nestrapkala. Prvé výšivky sa vytvorili takýmto funkčným začistením látky odevu pri jej konci. Na dalmatike sa výstrih, lem okolo rukávov a spodný lem sukne zdobil karetkami a tkanicami (farebné pruhy látok, ktoré sa tkajú na kartičkách a tkáčskom hrebeni, vytvárajú farebné, zložité vzory.) Doložené je aj zdobenie lemov inými látkami, ktoré boli v kontraste s použitou látkou. Napríklad : ľan na vlnu, hodváb na ľan a podobne. Tieto lemy z iných látok zvykli byť zdobené bohatými výšivkami (obľúbené boli rastlinné a zvieracie motívy). Vyšívalo sa ľanovými, hodvábnymi alebo kovovými niťami - zlatými, striebornými. Na obrazových prameňoch tiež často vidíme našívanie vypracovaných sklenených korálkov, kamienkov a polodrahokamov. Dalmatiku si zvykli ženy prepásať v páse koženým opaskom, karetkou alebo tkanicou.

 


Patrný rozdiel medzi odevom urodzenej ženy (vľavo) a neurodzenej ženy (vpravo).

Kým odev urodzenej ženy je bohato vrstvený, z drahých jemných látok, odev prostej ženy je šitý z lacnejších menej nákladných materiálov - ľan, konope a pod.

Za povšimnutie stojí fakt,  že obe ženy sú slobodné, nakoľko nemajú vlasy spásané šatkou, resp. závojom. Rekonštruckia: Katarína Šildová - Milites Nobiles

 


Ľanová tunika urodzenej ženy. Táto tunika je zdobená tkanicami vo farebnom kontraste s použitou látkou. Výstrih je zopnutý mosadznou sponou - veľmi častým módnym doplnkom. Rekonštrukcia: Katarína Šildová - Milites Nobiles

 

 

Bliaut

 

Ženy zo šľachtických rodov postupne dalmatiku nahrádzali modernejšim, zložitejším, odevom - bliautom. Kým dalmatika skrývala ženské telo, bliaut bol veľmi priliehavý a zvýrazňoval ženské krivky. Etymologicky toto slovo pochádza z perzského slova baljas a arabského bala( Tento typ odevu bol privezený z krížových výprav, preto pôvod slova pochádza z arabského jazyka.) V starej francúzštine sa označuje ako bliaut, bleaut, bliaus, bliaux a do modernej francúzštiny sa prekladá ako „blouse“, teda akási „blúzka“, vrchný odev. V Normandii sa definitívne ujal v roku 1130 a táto móda sa postupne rozšírila aj na ďalšie kráľovské dvory. Nosil sa až do konca 13. storočia.

Bliaut sa skladal zo živôtika, dlhých rukávov a z nariasenej sukne. Šil sa z ľahkých vzdušných látok (ľan, hodváb), ktoré sa riasili (tak, že sa látka nahusto zošila pod živôtik), plisovali - látka sa zahýbaním navrství a potom „zažehlí“ horúcim železom. Tak zostane naskladaná. Táto technika bola známa už v  Oriente.

 


Bliaut na dobových obrazových prameňoch. Za zmienku stoja charatkeristicky dlhé rukávy - Nakoľko boli rukávy čato enormne dlhé, nositeľka si na nich často robila uzly, aby tak zabránila ich ťahaniu po zemi. Vľavo: Hortus Deliciarum  - 12. stor, vpravo: vyšívka z Bayeux - 11.stor.

 

Bliaut je charakteristický svojimi širokými rukávmi. Najprv sa rozširovali len pozvoľna, od lakťa po zápästie. Neskôr predĺženie dosahovalo po kolená, niekedy až po zem.

Na mnohých sochách a ilumináciách často rozoznávame  riasenie v oblasti medzi prsiami a bokmi. Bolo vytvorené prišitím naskladanej látky, alebo šnurovačkou, ktorá odev naskladala. Tiež nám je známy iný druh bliautu, ktorý má medzi prsiami a bokmi akýsi pás látky, ktorý sťahuje ženský pás a je raz alebo dvakrát, prepásaný ozdobným opaskom. Tretí variant je úplne jednoduchý. Pás ženy bol stiahnutý len živôtikom, alebo ozdobným opaskom.

Bolo by náročné špecifikovať jednotlivé druhy bliautu.  Ich celkový vzhľad, dĺžka rukávov, riasenie sukne a zdobenie lemov, boli najskôr vecou vkusu konkrétnej ženy a jej finančného a spoločenského zázemia. Preto nachádzame v obrazových prameňoch odlišne znázornené bliauty.

 


 


 

Pelicon

 

Ďalším typom odevu bolpelicon, alebo pelice. Nosil sa na konci 12. storočia (1190-1200). Bol to odev jednoduchšieho strihu ako bliaut. Podobal sa dalmatike, ale rukávy mohli byť mierne rozšírené. Ušitý bol zo súkna alebo hodvábu. Nosil sa hlavne v zime, preto bol podšitý ovčou, líščou alebo zajačou kožušinou. Mohol, ale nemusel byť  prepásaný tkaným opaskom. Jeho obvyklá dĺžka bola pod kolená. Rukávy mohli byť dlhé po lakeť, alebo celkom chýbali.

 

Cotte- cotehardie

 

Cotte boli šaty jednoduchého strihu (veľmi podobné dalmatike). Sukňa sa rozširovala pridaním dvoch, alebo štyroch klinov. Šaty  typu „cotte“ boli dlhé  až po zem a mali dlhé, úzke, alebo aj mierne rozšírené rukávy. Zvykli byť prepásané tkaným alebo koženým opaskom. Nosili sa samé i v kombinácii cotte a surcotte.

 

Surcotte (Surcoat)

 

Odev bez rukávov sa nazýval surcotte. Šil sa zo všetkých dostupných látok. Z iluminácii rozpoznávame niekoľko typov. Mohol byť dlhý po zem zozadu i spredu, prípadne vpredu mohol byť skrátený, aby odhalil zdobnosť spodných šiat, alebo bol vzadu predĺžený do vlečky. Typický je tým že nemal rukávy, len tzv. prieramky. Tie sa s postupom času rozširovali. V 14. storočí dosiahla šírka prieramkov extrém, keď odhaľovali ženské boky. Okraje prieramkov tiež bývali zdobené, výšivkou, prišívaním korálkou, alebo kožušinou. Surcotte sa nosil sa na cotte. Táto kombinácia bola v móde v priebehu celého 13. storočia a aj neskôr, v 15. storočí.

 


Surcoat na dobových obrazových prameňoch. Vľavo: Maciejowská biblia, 13.stor, vpravo: Codex Manesse, 14.stor.

 

Odievanie v zime a odev do nečasu

 

Odev, ktorý mal chrániť ženu pred nepriazňou počasia, bol prakticky totožný s odevnými prvkami mužov. U nobility bola najčastejším riešením teplá vlnená dalmatika, ktorá tvorila tretiu vrstvu odevu, a bola často podšívaná kožušinou, prípadne ďalšou vrstvkou látky. Odev mohol byť ďalej doplnený o teplý plášť, kapucu alebo čiapku.

Neurodzené ženy sa, v rámci svojich možností, pred nepriazňou počasia chránili obdobne. Ak im nedostačovala vrchná silná tunika, tak siahali po plášti, kapuci alebo peleríne.

 


Urodzená žena chrániaca sa pred nepriazňou počasia teplým vlneným plášťom, vlnenou podšívanou kapucou a čiapkou. Rekonštrukcia: Milites Nobiles

 

 

Na záver

 

Pri opise vrchných častí odevov z 12. a 13. storočia nastanú niekedy nezrovnalosti.  Chceme preto opakovane poukázať na terminologické ujasnenie : na začiatku 12. storočia doznieva románska móda, preto vrchnú tuniku nazývame dalmatika (názov prebraný ešte z Byzancie, používaný v románskom období), pod ňu sa obliekala spodná tunika (camise). Keď hovoríme v 13. storočí o surcotte, vždy sa obliekal na cotte (hoci dalmatika a cotte sú strihovo totožné). Predpokladáme, že názvy šiat sa preberali, menili a odvodzovali, a tak niekedy názov označuje viac typov odevov, alebo naopak, jeden druh odevu sa nazýva rôzne.

 

Na záver treba dodať že honosné  odevy šľachty, pripomínali svojím vypracovaním umelecké diela. Boli veľmi kvalitne ušité, a keďže šľachta ťažko nepracovala, často sa takého odevy zachovali a dedili.

 

 

 



 


Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich