O
ravský hrad

 

 


 

Vo výške 112 metrov nad hladinou rieky Oravy, sa na skalnom brale týči najvyššia a zároveň najstaršia časť Oravského hradu. Výstavbou citadely v 13.storočí sa však história dominanty Oravy písať nezačala – počiatky osídlenia siahajú až do praveku. Výskumy dokázali, že vyvýšenina bola osídlená už v dobe halštatskej a neskôr aj v dobe laténskej. Preukázateľná je aj prítomnosť Slovanov v 9. storočí.

 

Prvá písomná zbierka o hrade pochádza z roku 1267, kedy hrad získal uhorský kráľ Belo IV. od vtedajšieho majiteľa Mika z rodu Balašovcov, výmenou za Žilinu, Varín a Sučany – hrad sa stal na najbližších 300 rokov kráľovským majetkom. Kráľ Belo mal na to akiste vážny dôvod – bol totiž vo vojne so svojím synom Štefanom V., ktorý požadoval väčšiu účasť na vláde v krajine. Oravský hrad patril do sústavy obranných hradov na severe krajiny, teda chránil svoj sektor na hraničnom území. Plnil však aj funkciu strážnu, nakoľko mala posádka hradu za úlohu chrániť obchodníkov prechádzajúcich po dôležitých, uhorsko-poľských, obchodných cestách, ktoré viedli popod hrad. Jedna viedla z Poľska cez Tvrdošín, popod Oravský hrad a odtiaľ cez Vyšný Kubín do údolia Váhu k Liptovskej Teplej. Druhá cesta viedla od  Lehoty cez Pribiš, Malatinú, Prosiek a Sielnicu a pripojila sa k ceste pri Dechtároch.

 


Hore: Č. 1. - Horný hrad; Č.2. -Stredný hrad s obytnou vežou.

Hypotetická rekonštrukcia horného a stredného hradu, ktorá bola vypracovaná na základe informácii získaných z odborných zdrojov a za pomoci makety, ktorá je umiestnená na Oravskom hrade.  Upozorňujeme, že ide o skicu, teda hrubé načrtnutie bez uplatnenia mierky -  skica Milites Nobiles.

 


 

 

Za prvú stavebnú fázu môžeme považovať výstavbu citadely na skalnom brale spolu s obytnou vežou a opevnením stredného hradu. Do obytnej veže v tvare hranola sa v rámci obrany hradu vchádzalo vchodom na druhom poschodí, prostredníctvom odkladacích schodov, čo je pri obytných vežiach z románskeho obdobia pomerne častým javom. Stredný hrad bol ďalej obohnaný kamennou hradbou.
Horný hrad slúžil ako kasárne, sklad zásob a obytný priestor, a tvoril ho komplex rôznorodých budov. Vďaka svojej strategickej polohe na vrchole skalného brala by v prípade obliehania poskytoval obrancom hradu dôležitú výhodu. Dalo sa doň totiž dostať iba po odstrániteľnom rebríku, a zásoby, materiál a i. sa doň vyťahovali v košoch pomocou lana. Postupom času však horný hrad značne zmenil svoju pôvodnú podobu, a do dnešných čias sa z pôvodných stavieb zachovalo len málo.

 

 

Vľavo: Citadela horného hradu -  z pôvodnej románskej architektúry sa zachovalo len málo. Takisto horný hrad už nieje prístupný len  ťažko dostupným rebríkom, ale naň vedie schodisko.

Vpravo: Stredný hrad - spoza neskorogotických a renesančných palácov vystupuje pôvodná románska veža, za ktorou vyčnieva časť citadely horného hradu.

 

Po vytvorení samostatnej Oravskej stolice, ktorej centrom sa stal práve Oravský hrad, bolo používanie hradu viazané priamo na úrad župana. V prvej plovici 15. stor. sa stal županom Stibor zo Stiboríc. V polovici 15.storočia mal najvýznamnejšiu úlohu v súvislosti s hradom poľský šľachtic Peter Komorovský. V tomto období ovládal rozsiahle územie dnešného severného Slovenska a neskôr bol nechválne známy plienením a lúpežnými prepadmi. V časoch feudálnej anarchie po smrti kráľa Albrechta, pomáhal Jánovi Huňadymu, inokedy Jánovi Jiskrovi z Brandýsa alebo bratríkom Petra Axamita. Pre vlastný prospech neváhal zradiť svojich spojencov. Novozvolený kráľ Matej Korvín ponechal Komorovského vo funkcii Oravského župana, no ten opäť nezostal svojej povesti nič dlžný. V roku 1471 sa pridal ku skupine šľachticov nespokojných s panovníkom a podporil nároky poľského princa Kazimíra na uhorský trón. Kráľ Matej po potlačení odboja obkľúčil v roku 1474 Komorovského na Oravskom hrade. Komorovský mu však hrad za odstupné 8000 zlatých vydal a odišiel na svoje majetky do Poľska. Hrad sa teda stal majetkom panovníka Mateja Korvína, ktorý uskutočnil viacero opatrení pre bezpečnosť hradu a samotného územia Oravy. Kráľ Matej neskôr daroval Oravský hrad svojmu synovi Jánovi, ktorému dal k hradbe stredného hradu pristavať neskorogotický palác. Vybudovaním paláca stratil stredný hrad svoju pôvodnú obrannú funkciu, a obranu museli vysunúť na ešte nižšiu terasu, ktorú uzavreli novými kamennými hradbami.

 

Od konca 15.storočia hrad často menil svojich majiteľov – v roku 1484 ho získal kastelán Michal Horváth, ktorý ho v r. 1505  zamenil so Zápoľskovcami za hrad Plaveč. Neskôr hradom disponovali bratia Kostkovci. Po roku 1534 sa majiteľom hradu stal Ján z Dubovca, ktorý začal výraznú stavebnú činnosť. Na strednom hrade dal vybudovať päťpodlažný palác, do čela horného hradu vstaval polvalcovitú baštu, terasu stredného hradu zabezpečil dvojicou nárožných kruhových delových bášt a prístup do dolného hradu upevnil komunikačným parkanom. Po smrti Jána z Dubovca sa stal vlastníkom hradu jeho švagor Václav Sedlnický, ktorý tu už predtým pôsobil ako kastelán.

 


 

Pohľad na stredné nádvorie Oravského hradu.

 

V roku 1556 získal do zálohu hrad František Thurzo, ktorý opäť inicioval stavebnú činnosť. Opravil časti hradu, ktoré boli v havarijnom stave, na hornom hrade nahradil dovtedy zrejme drevené poschodia murovanými, palác na hornom hrade spojil s novou kamennou kaplnkou. Na strednom hrade dal vyhĺbiť 70 metrov hlbokú studňu a za ňou v skale vylámali oblúkovitú pivnicu. Stavebný ruch zasiahol aj dolný hrad, kde dal Thurzo vybudovať palác, hospodársku budovu a vstupné krídlo s prechodom na nádvorie.  Po smrti Františka Thurzu zdedil Oravský hrad jeho syn Juraj, ktorý ho v roku 1606 získal už do trvalého a dedičného vlastníctva, a pokračoval v horlivej stavebnej činnosti – dokončil rozostavaný palác, kaplnku, postavil budovu fary, pred Archívnou vežou dal postaviť veľký bastión s tunelom, ktorého kazematy a plošina poskytovali celý rad delostreleckých pozícii.

 

Juraj Turzo mal jedného syna Imricha a sedem dcér. Smrťou Imricha Turzu vymrel rod po meči. Keďže Juraj Turzo si neželal, aby jeho majetky boli rozdelené, po smrti jediného mužského potomka, stanovil vo svojom závete princíp nedeliteľnosti majetkov, iba výnosov z nich. V roku 1626 sa na hrade Lietava zišlo všetkých sedem dcér Juraja Turzu a založili tzv. Oravský komposesorát – spoluvlastníctvo (Oravské hradné panstvo), ktoré malo vždy voleného jedného komposesora – riaditeľa, ktorý spravoval tieto majetky. Ďalšiu stavebnú činnosť obnovili v druhej polovici 16. storočia Turzovci rekonštrukciou spustnutého horného hradu a stavbou tzv. Turzovho paláca, dobudovaného k západnej bašte stredného hradu. Výsledkom ich stavebnej činnosti na začiatku 17. storočia bola stavba paláca a prestavba opevnenia v dolnom hrade, čím dostal celý hradný komplex svoju dnešnú podobu.

 

 

 

V čase stavovských nepokojov v druhej polovici 17. storočia sa hradu na čas v roku 1672 zmocnili sedliacki povstalci pod vedením Gašpara Piku. Počas povstania Františka II. Rákociho hrad v roku 1703 dobyli povstalci pod velením Alexandra Károlyho. O pár mesiacov neskôr hrad obliehali cisárske vojská a to až do roku 1709 keď sa posádka hradu vzdala.

V roku 1800 vypukol na hrade požiar pravdepodobne tak, že z komína vyskočila iskra, zapálila sa strecha a odtiaľ sa rozšíril požiar na celý hrad. Čiastočné záchranné práce uskutočňoval František Ziči a v rokoch 1906 – 1912 zreštauroval strednú časť Jozef Pálfi. Opravné a rekonštrukčné práce sa robili na hrade aj na prelome 19. a 20. storočia. Počas 2. svetovej vojny použili nemecké vojská hrad ako delostreleckú pozorovateľňu. Po tom, čo na budovu vypálili sovietski delostrelci salvu z raketometov kaťuša, sa Nemci rozhodli, že nebudú riskovať poškodenie pamiatky a z areálu hradu sa stiahli.

K obnove celého hradu sa pristúpilo však až v rokoch 1953 až 1968 – po tejto rekonštrukcii sa hrad stal sídlom Oravského múzea.

 


 

 

Použitá literatúra a zdroje:

 

Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, kol. autorov, 2011 ISBN 978-80-8097-101-4

Sprievodca po slovenských hradoch, Jaroslav Nešpor, AB ART Press,

Plaček Miroslav, Martin Bóna.  Encyklopedie slovenských hradů. Praha : Libri, 2007. ISBN 978-80-7277-333-6

http://www.oravamuzeum.sk/



 

Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Nedostane-li žena koho chce, běda tomu, koho dostane.“ Mark Twain