Hromislav

 

(panoš)

 

 

 

Hromislav, syn hradného jobagióna Bachu a Cecílie. Vyrastal on na rodinnom panstve severovýchodne od Nitravy, v samom kúte Nitrianskeho komitátneho obvodu. V tejto zemi odľahlej a lesmi zo všetkých strán obohnanej, svoje detstvo prežíval. Od mala bola mu vštepovaná úcta k práci. Sekerou stínal kry a stromy sotva sa chodiť naučil. Jednej jesennej noci však šťastné detstvo jeho krutý osud postihol. Banda bezbožníkov a nevercov, ktorým sväté prikázania Božie nehovoria nič, a sú im zjavne cudzie, ktorým zlodejina je remeslo, odporne zavraždili otca jeho, Bachu, a v strachu zo skutku tak ohavného, ktorý vykonali, rozprchli sa bez toho, aby odcudzili niečo čo im nepatriac. Spravodlivosť však týchto dolapila a spravodlivo boli potrestaní. Tak ako oni ukradli život, bol im ukradnutý zrak, obe ruky, a po ukrutnom mučení aj spravodlivo odovzdali život. Čo sa Hromislava týka, matka jeho priniesla ho do Nitravy , do učenia veľmožovi, aby sa priučil vyberanému správaniu , získal vzdelanie a takisto sa umeniu boja naučil.

 


 

Počas piatich liet strávených na nitrianskom hrade, v učení comesa Lamperta, Hromislav vyrástol v mladého muža - zdatného silou, ale i bojovým umom. Po boku svojho pána už nestál len ako jeho pomocník a panoš, ale aj ako priateľ a člen jeho vojenskej družiny. V roku pána 1175 sa uskutočnilo veľké ťaženie nášho najmúdrejšieho a najvíťaznejšieho kráľa Bela, ktorý sa rozhodol z gréckych rúk vymaniť mesto Zadar. Obliehania sa zúčastnili aj oddiely zo zeme Nitravy, na ktorých čele stál comes Lampert. On sám pri tejto krvavej zrážke, pod hradbami Zadaru, takmer prišiel o život. Jeho najbližší družníci sa spolu s ním dostali do obkľúčenia po krvi bažiacich grékov. Azda jedinou možnosťou, ak nechceli svoje životy v obkľúčení vypustiť, bolo z obkľúčenia sa prebiť. Tak i učinili, a pri neľútostnom boji, ktorý nastal, bol Hromislav, úderom ratiska kopije, grékom zrazený k zemi. Pri následnom boji, ktorý medzi ním a grékom prebehol, síce gréka zabil, ale utrpel zlomeninu ľavého rebra. Sám však o tom nevedel a pokračoval v mnohých menších bojoch na tomto ťažení ďalej. Až po čase mu vnútorné zranenie začalo byť na obtiaž, začalo neznesiteľne bolieť, i vytvorila sa mu v tom mieste obrovská hrča. I toto zranenie ho, až do vyliečenia, pozbavilo na istý čas vojenskej služby.

 

 

 

 

 



Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Přátelství je součást lidského štěstí.“ Jan Werich