Jozef z Urmína

 

(panoš)

 

 

Jozef, také meno dostal mládenec po svojom dedovi Jozefovi, od svojho otca Štefana, zemana z osady Urmín, ktorá bola aj Ilmur nazývanou. I pošepkávalo sa v tejto vsi, že rod zemana Štefana je hlboko zakorenený v minulosti, ba že siaha až do čias bájneho Svätopluka. Avšak nakoľko bol Jozef druhým synom, nebola mu predurčená cesta dediča, ktorú nadobudol jeho starší brat, po otcovi pomenovaný Štefan. Nestal sa ani kňazom ako jeho mladší brat Ján. Pracoval na statku, lovil ryby a učil sa spracúvať kožu. Pre mladého Jozefa však najdôležitejším bolo priúčanie sa základom bojového umenia, v ktorom ho otec, spolu s bratom Štefanom, cvičil. Od útleho detstva sa učil držať meč, niesť kopiju, či strieľať z luku, aj keď streľba mu, ako sám vraví, príliš nešla. Jozefov osud bol predurčený - mal sa stať panošom na dvore niektorého z okolitých pánov. On sa však slobodne chcel rozhodnúť. Jedného dňa utiekol z domu, a zo štyri dni kráčal cestou smerujúcou na sever smerom do terra de Selinan. Tu , pri brode cez rieku Váh, stretol kupca, ktorý putoval zo zeme Žilinskej smerom do Nitrie. Ten mu prezradil veľa o kraji, v ktorom žil, a rozprával mu príbehy o udatných bojovníkoch, ktorí sa pod znamením kríža vydali brániť Kristov hrob. Veľký oheň Jozefovi v srdci zapálil. Kupec po pochôdzke šiel z Nitrawy vôkol Urmína. Tam vysadil chlapca nie zdeseného z vlastného osudu, ale hrdého a nebojácneho. Odvtedy Jozef necúval pred ničím - a už nie z donútenia, ale z vlastnej vôle sa túžil stať panošom, aby bol jedného dňa pripravený preliať krv za svoj rod a za všemohúceho Pána Boha.

 

 

 


 


Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich