Vojnomír

 

(starší hradný jobagión)

 

 

Vojnomír, syn nie príliš vplyvného zemana Ondreja a neznámej matky. Medzi jeho poddanstvom sa traduje, že matkou jeho bola žena neurodzeného rodu, a po jej smrti, čo zvykom nebýva, si ho otec do výchovy vzal. I pestoval k nemu otec tak vrúcnu lásku, že hoc sa mladík chcel vojakom stať, všemožne ho od toho odhováral. Miesto toho ho ako správcu usadlosti zamestnával.  Mladík, hnevom lámaný, však jednej noci z usadlosti do Stoličného Belehradu ušiel. Útek mal vskutku dobre premyslený, nakoľko svojho koňa, i meč svojho deda, ulúpil. A tu, v Stoličnom Belehrade, sa ku Matiášovej žoldnierskej bande pridal. Precestoval on s nimi hodný kus zeme, raz bojoval tu a raz tam. Po dlhých šiestich rokoch v službe žoldnierskej, ho niekde v tábore pri rieke Dunaj posol vyhľadal. I tento posol smutnú správu niesol, keď Vojnomírovi smrť drahého otca zvestoval. Tu sa Vojnomír rozhodol družinu žoldnierov opustiť i vydal sa zaraz na cestu domov - do Nitrawy. Ich rodové majetky však boli v držaní župana Lamperta, keďže Vojnomír sa šesť liet a šesť zím neukázal, a za mŕtveho bol považovaný. Preto sa on vydal za županom Lampertom s prosbou o navrátenie majetku, ktorý mu právom patrí.

 


 

I vyhovel mu župan a majetky mu vrátil. Neboli to majetky veľké, lež malá remeselnícka osada so skromným rodovým sídlom a s kusom obrábanej pôdy.   Takisto Vojnomíra vojenskou službou  a sprevádzaním obchodných povozov poveril. I práve pri obrane obchodníkov, kedy so svojimi troma zbrojnošmi zo desať zbojníkov skántril, získal prezývku "Vojnomír". Niet divu, že dnes ho už nik iným menom nenazve.

 

 



Create by Ing. Jozef Húščava  Template by DieterSchneider
„Snažme se žít tak, aby naší smrti litoval i majitel pohřební služby.“ Mark Twain