Bojové akcie
Vojenské ťaženia na našom území a bojové akcie, ktorých sa účastnilo nitrianske kniežacie vojsko v 11.storočí.
Začiatok roka 1001 - Poľské knieža Boleslav Chrabrý vpadol do Nitrianska a podmanil si ho. Poľský kronikár Gall Anonymus o týchto udalostiach píše takto: "...Uhrov úplne v boji premohol a celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu..." Jeho slová potvrdzujú, že Nitriansko bolo kráľovi Štefanovi I. verné (tak ako pri vzbure Kopáňa v roku 997) a pred Boleslavovým výpadom sa bránilo.
Júl-August 1018 - Knieža Vazul vyslal svojmu poľskému spojencovi, Boleslavovi Chrabrému, na pomoc 500 vojakov z radov nitrianskeho kniežacieho vojska, ktorí sa pridali k Poliakom pri obliehaní Kyjeva.
August 1040 - Českému kniežaťu Břetislavovi boli na pomoc vyslané tri légie uhorských bojovníkov (cca 3000 mužov). Reálnym predpokladom je, že šlo o nitrianske kniežacie vojsko - nakoľko bolo Nitriansko priamym susedom Moravy, mohlo sa vojsko v reálne krátkom čase presunúť k Břetislavovi, takisto efektívnosti velenia nebránila žiadna jazyková bariéra.
Február 1042 - Uhri vpadli do Východnej marky a Korutánska. Súčasťou tohto ťaženia bolo aj neznáme nitrianske knieža so svojím vojskom (s najväčšou pravdepodobnosťou nešlo o knieža z rodu Arpádovcov). Kniežacie oddiely plienili severnú stranu rakúskeho Dunaja a zmocnili sa mnohých zajatcov. Markgróf Východnej marky Adalbert so svojim synom Liutpoldom však narýchlo zozbierali 300 bojovníkov a ponáhľali sa za nimi. Kniežací sa rozdelili na tri skupiny - prvá mala odviesť zajatcov do Uhorska, druhá a tretia mala zaútočiť na prenasledujúcich Bavorov. Bavori však porazili druhú skupinu, ktorá na nich priamo zaútočila, a dostihli prvú skupinu, ktorá bola obťažkaná korisťou a zajatcami. Až vtedy na Bavorov zaútočila tretia skupina. Strhla sa bitka. Zajatci využili zmätok, zmocnili sa zbraní a vrhli sa do boja. Ich počet rozhodol bitku. Kniežaťu sa podarilo prebrodiť rieku a zachrániť si život.
Uhorský kráľ, Samuel Aba, ho však pre jeho neschopnosť nechal oslepiť.
September 1042 -Početné nemecko-české vojsko prekročilo hranice Uhorska na popud Petra Orseola. Cisár Henrich III. tiahol s celou armádou po severnej strane Dunaja. Po dobytí Hainburgu a Bratislavy „pustošil krajinu severne od Dunaja“. Postupoval k Hronu a dva krát porazil Uhrov pokúšajúcich sa o protiútok.
August 1051 – Nemecký cisár Henrich III. opäť vpadol do Uhorska. Jeho spojenec, český knieža Břetislav I., spolu s korutánskym vojvodom Welfom tiahli dnešným územím Slovenska. Dolu Dunajom sa plavili nemecké lode s nákladom potravín, ktorým velil rezninansky biskup Gebhard. Početná Henrichova armáda postupovala zo Štajerska po pravom brehu hornej Ráby, popri Zale a Blatenskom jazere, smerom na Stoličný Belehrad. Vtedajší nitriansky knieža Belo prišiel kráľovi Ondrejovi na pomoc, no otvorenému stretu s nemeckým vojskom sa vyhýbali. Kadiaľ prechádzal cisár, tam Uhri spálili krajinu, odohnali dobytok a obyvateľstvo presídlili. Cisárski vojaci trpeli hladom, zužovalo ich daždivé počasie a decimovali ich nočné prepady Uhrov. V októbri dorazili až k Vertéšskym vrchom. Medzitým biskup Gebhard dosiahol Rábsky hrad a poslal cisárovi list, v ktorom sa pýtal, kde ho má čakať. Uhorské hliadky však posla s listom chytili. Kráľ Ondrej dal vyhotoviť falošný list, v ktorom sa biskupovi Gebhardovi nariaďovalo aby zničil lode so zásobami a rýchlo sa vrátil do Rezna. Cisár sa po odchode oklamaného biskupa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Kráľ Ondrej a nitriansky knieža Belo mu však skrz dohodu dovolili slobodný návrat najkratšou cestou na Hainburg, pričom ho dokonca zásobili potravinami.
Júl 1052 – Nemecký cisár v žiadnom prípade nechcel uzavrieť s uhorským kráľom mier, a aj po prehratej vojne sa rozhodol znovu vtrhnúť do Uhorska. Koncom júla začal obliehať Bratislavu. Nemci rozložili obliehacie stroje a rozľahlý tábor, no obrancovia hradu, medzi ktorými podľa kronikára hrdinsky vynikli menovite Vojtech, Ondrej, Vilungard, Uroš a Martin, odrazili všetky útoky a nemienili sa vzdať. Do Henrichovho tábora prišiel v auguste aj pápež Lev IX., aby sprostredkoval mier – zrejme neúspešne. V septembri, keď už obliehanie trvalo zhruba osem týžňov, jeden z obrancov hradu, výborný plavec – Zothmund, v noci navŕtal trupy cisárkych lodí a tak ich všetky potopil. Henrich III. opäť bez úspechu odtiahol.
Potopenie cisárkych lodí Henricha III. pri obliehaní Bratislavského hradu - Obrázková kronika, 14.stor.
Rok 1067 – Česi prepadli Trenčín a odvliekli mnoho zajatcov a dobytka. Kráľ Šalamún a nitriansky knieža Gejza usporiadali trestnú výpravu a s vojskami vpadli na Moravu, kde spustošili rozsiahle územie a privliekli do Uhorska početný zástup zajatcov.
14. marec 1074 – Bitka sa síce neodohrala priamo na našom území ale zúčastnilo sa jej nitrianske kniežacie vojsko, ktoré tu zohralo jednu z hlavných úloh. Bitka medzi uhorským kráľom Šalamúnom a nitrianskym kniežaťom Gejzom, podporovaným jeho bratom Ladislavom a olomouckým kniežaťom Otom, sa odohrala pri vrchu Magyoród. Kráľ Šalamún nechal na svahu zoradených svojich vozotajov a stál pred zoradeným vojskom troch kniežat. Ladislav velil biharským oddielom na ľavom krídle, Gejza s nitrianskymi oddielmi zaujal postavenie v strede bojovej zostavy a Oto s moravskými oddielmi zostal na pravom krídle. Po oboch stranách boli okrem toho pripravené zálohy. Gejza a Ladislav, aby zmiatli Šalamúna, si ešte pred bitkou vymenili zástavy - táto bojová lesť napokon rozhodla o výsledku bitky. Prvý útok viedol župan Vid – tento napadol moravské knieža Ota na pravom krídle. Šalamún chcel predovšetkým zničiť Gejzovo nitrianske vojsko a tak zaútočil na ľavé krídlo, kde videl Gejzovu zástavu. Len čo však spoznal Ladislava si uvedomil svoj omyl, manévrom sa stočil doprava v snahe zaútočiť na nitrianske vojsko v strede. Týmto manévrom si Šalamún odkryl ľavé krídlo čo v momente využil Ladislav, ktorý naňho udrel z boku. Gejzovo nitrianske vojsko v tej istej chvíli vyrazilo priamo voči Šalamúnovým šíkom. Lesť sa vydarila. Medzitým Moravania rozdrvili vojsko kráľovského župana Vida, ktorý v boji padol. Knieža Ladislav údajne našiel na bojisku Vidovo telo a takto mu dohováral: " No, čudujem sa, keď si nebol z rodu kniežat, prečo si chcel kniežatstvo, ani z pokolenia (kráľov), prečo si si želal korunu? Teraz vidím, ako srdce, ktoré túžilo po kniežatstve leží prebodnuté kopijou a hlavu, ktorá túžila po korune rozťal meč."
Šalamún bol na hlavu porazený – smrť tu našla väčšina kráľovského vojska.
August 1074 - Nemecký kráľ Henrich IV., ktorý bol Šalamúnovým spojencom, vpadol s veľkým vojskom do Nitrianska. Nemecké lode, ktoré boli plne naložené zásobami sa plavili dolu Dunajom. Po prekročení Váhu sa v Šintave stretol so Šalamúnom, ktorý ho už netrpezlivo očakával so svojími komitátnymi oddielmi. Po príchode nemeckého vojska sa Šalamún ihneď ujal velenia svojich troch komitátnych oddielov, a spolu s menšou nemeckou posilou postupoval k Nitre. Šalamún sa ale nepustil od obliehania Nitry, ale silu a odhodlanie obrancov skúšal v menších šarvátkach pred bránou.
"Vyrážajúci mladíci sa dávali do boja, raz ustpovali tí, raz tamtí a dlho zápolili bez zranenia." Do merania síl pred nitrianskymi hradbami, ktoré sa obišlo bez vážnejších zranení, nečakane vtrhol Šalamúnov vojak - Opos, ktorý bol známy svojou silou a odvahou už z predošlých vojen. "...vojak Opos, vyberaný spomedzi tisícov, sediac na svojom koňovi, vyrazil k hradnej bráne a prerazil jedného z bojujúcich. Nitrania však, pobúrení smrťou svojho druha, prenikavo nariekali, vrhajúc na Oposa kopije, zabili jeho koňa. On však statočne im vzdorujúc vyviazol nezranený..."
1074 – 1081 – Neustále opakujúce sa útoky na Bratislavský hrad – útočisko zosadeného kráľa Šalamúna. Tieto udalosti nám, hoci zrejme zoštilizovane, približujú aj kronikári: " Kráľ Šalamún, sklamaný v nádeji, stiahol sa v žiali a smútku do Bratislavy. Kráľovstvo sa v rukách kráľa Gejzu upevnilo a od tých čias ho nazývali kráľ Veľký. Svojmu bratovi Ladislavovi pridelil kniežatstvo. Knieža Ladislav potom mnoho dní obliehal Bratislavský hrad. Šalamúnovi vojaci vychádzali z hradu a dávali sa do boja proti Ladislavovým bojovníkom. Občas vyšli aj Šalamún a Ladislav, menili svoje symboly a stretávali sa v boji ako obyčajní vojaci. Prihodilo sa, že Ladislav prišiel počas poludňajšej prestávky k hradu. Videl prichádzať Šalamúna, no nespoznal ho, lebo si zmenil výstroj. Podišiel k nemu, avšak ani on nespoznal Ladislava. Šalamúnovi vojaci sedeli na hradbách a pozorovali ich. Šalamún pokladal Ladislava iba za člena oddielu, a preto vyrazil proti nemu do boja. No len čo sa k nemu priblížil a pozrel sa mu do tváre, zbadal nad jeho hlavou dvoch anjelov, ktorí mávali ohnivým mečom a ohrozovali jeho nepriateľov. Keď to Šalamún zočil, zutekal do hradu. Jeho vojaci mu vraveli: "Pane, čo sme to videli? Nikdy sme ťa nevideli utekať pred dvoma alebo troma mužmi. Čo sa to teraz deje?" On in odpovedal: "Vedzte, pred človekom by som nezutekal, ale ten nieje človek, pretože ho chráni ohnivý meč." Keď to vojaci počuli, zašli a tým väčšmi sa ho (Ladislava) začali báť. V tvŕdzi však prišli Šalamúnoví vojaci k Ladislavovi. Ten ich s veľkodušnosťou a láskavosťou povzbudil a dovolil im slobodne sa vrátiť k svojmu pánovi."
Knieža Ladislav bojujúci s kráľom Šalamúnom pod hradbami Bratislavského hradu - Obrázková kronika, 14.stor.
1096 – Prechádzajúce križiacke vojsko vedené Volkmarom, ktoré napáchalo mnoho škôd už pri prechode cez Čechy (terčom boli najmä Židia), sa dostáva do potýčiek s domácim obyvateľstvom. Reakcia na seba nenechala dlho čakať a pri Nitre križiaci narazili na vojenskú pohotovosť Nitrianskeho kniežatstva. Nitrianske vojsko tu na hlavu rozdrvilo dvanásťtisícovú križiacku armádu. Väčšina križiakov zahynula alebo padla do zajatia.
________________________________________________________________
Vojenské ťaženia na našom území a akcie, ktorých sa pravdepodobne účastnili aj bojovníci z nášho dnešného územia v 12. storočí.
1108 - Nemecký cisár Henrich V. vpadol do Uhorska a začal s obliehaním Bratislavského hradu. Jeho spojenec, český knieža Svatopluk, pustošil Považie. O rok neskôr pri opakovanom vpáde prenikol až k Nitre - hrad sa mu však dobyť nepodarilo.
13. máj 1116 - Bitka na Moravsko-Uhorskej hranici. Sily českého kniežaťa Vladislava a údelných kniežat Sebeslava a Ota II. sa stretli s vojskom kráľa Štefana. Pôvodne sa mal český knieža Vladislav stretnúť s uhorským kráľom Štefanom II. pri príležitosti rokovaní o možnom spojenectve. Uhri ,v pomerne vypätej situácii, predsunuli na svoju obranu tri žoldnierske jazdecké oddiely priamo proti českému táboru. Český knieža si ich manéver vyložil ako útok a napadol ich, aj keď ešte stáli za riečkou Olšavou. Vypukla krvavá bitka, v ktorej žoldnierske oddiely zvíťazili a zahnali české vojsko na ústup. V tomto strete padlo mnoho českých popredných veľmožov. Údelné kniežatá Sebeslav a Oto II. však so svojími štyrmi moravskými oddielmi, posílenými o rovnaký počet českých oddielov, previedli obchvat. Podarilo sa im nepozorovane obísť akýsi pahorok a zaútočili priamo na ,za ním ležiaci, uhorský tábor. V tábore nebol na boj nikto pripravený - samotný kráľ údajne v tom čase hodoval. V zmätku, panike a následnom masakri premenili české údelné kniežatá prehranú bitku na víťazstvo. Kráľ Štefan a biskup Vavrinec sa museli spasiť útekom. Keď víťazní žoldnieri vracajúci sa z bojiska zistili čo sa medzitým stalo, opustili bojisko tiež. Uhri sa síce pokúsili o niečo ďalej zoskupiť a vybudovať nový tábor, ale morálka vojska bola natolko podlomená, že keď v dialke uvideli vlastné žoldnierske oddiely, ktoré sa z bojiska vracali ako posledné, v domnení, že ide o české prenasledujúce vojsko sa dali na bezhlavý útek a mnoho uhorských bojovníkov sa utopilo vo Váhu.
Obrázková kronika opisuje tieto udalosti nasledovne : "....Prišiel na uhorské hranice blízko rieky Olšavy a v ústrety mu prišiel aj český knieža. Medzi nimi sa vynula rieka. Bol tam človek nepretajne zlomyseľný menom Žolt, ktorého pre nespravodlivé konanie vyhnali z Uhorska. Bol tam teraz z Čechmi. Prv než mohol kráľ začať s kniežaťom rozhovor, Žolt tajne poslal ku kráľovi posla, ktorý vravel: " Verný som svojmu pánovi a oznámim mu, čo som sa dozvedel o Čechoch. Kým budeš rokovať s kniežaťom, dá ťa chytiť, pretože sa dozvedel, že tvoji ľudia prišli bez zbraní." Keď sa od neho vrátil, to isté povedal kniežaťu: " Len čo začneš rokovať s kráľom, dá ťa zajať. Radšej teda vyzbroj svojich ľudí, a nech sa potom zdržiavajú v tábore." Nazlostení Česi sťa opilci urobili tak, ako im nahovoril Žolt. Ku kráľovi potom poslal iného posla, ktorý vravel: " Nech kráľ vyšle navôkol kniežaťovho tábora lukostrelcov, aby sa ku kráľovmu táboru náhle neprihnali." Neuvážlivý kráľ urobil tak, ako vravel Žolt, a neriadil sa svojimi ľuďmi. Keď Česi videli prichádzať lukostrelcov, bez pochýb usúdili, že to čo sa dopočuli je pravda, a zaútočili na nich. Pečenehovia a Sikuli zutekali bez zranení až ku kráľovmu táboru. Keď sa o tom kráľ dopočul, odcválal so zopár vojakmi smerom do Uhorska, pretože jeho ľudia prišli bez zbraní. Tí, ktorí mali zbraň, nemohli sa jej chopiť, lebo nepoznali kráľov úmysel. A kráľ sa nazdával, že je múdry ako Šalamún, mocný ako Samson a odvážny ako Dávid; no tým sa však nevyrovnal. Česi nemilosrdne spustošili kráľov tábor. Palatín Ján, Urošov syn, táboril ďaleko od kráľa. Keď sa o tom dopočul, prezieravo vyzbrojil svojich mužov a zaútočil na Čechov, ktorí plienili tábor. Pán zahubil (Čechov) vytaseným mečom Uhrov a zasiahol ich krutou smrťou. Ján potom poslal ku kráľovi posla a zvestoval mu víťazstvo, ktoré mu daroval Pán. Kráľ sa vrátil a tešil sa veľkou radosťou. Bol však namrzený, lebo Žolt, ktorý svojimi klamstvami spôsobil toľko zla, v tejto bitke nepadol."...
Apríl 1146 - Boris, údajný syn predošlého uhorského kráľa Kolomana, si nárokuje na uhorský trón. Nemecký kráľ Konrád III. i bavorský vojvoda a rakúsky markgróf Henrich II. Jasomirgott vyhoveli Borisovej žiadosti o pomoc a povolili mu naverbovať na ich území žoldnierov. Boris v apríli 1146 vpadol do Uhorska a obsadil Bratislavu. Kráľovi Gejzovi II. sa však podarilo podplatiť okupantov, ktorí odtiahli. O necelý polrok však nemeckí žoldnieri útok zopakovali. Uhorsko však už zhromaždilo na západnej hranici celú brannú hotovosť, na ktorej čele stál kráľ Gejza a Beloš. 11. septembra 1146 - uhorské vojská porazili oddiely Henricha II. Jasomirgotta a prenasledovali ho až po dolnorakúsku riečku Fischu.
Fridrich I. Barbarossa
Leto 1158 - Spolu s cisárom Fridrichom I. Barbarossom a jeho cca 15 000 jazdcami a cca 50 - 100 000 pešiakmi sa na ťažení proti Milánu zúčastnil aj pomocný oddiel uhorských lukostrelcov.
1189 - Križiacke vojsko vedené cisárom Fridrichom I. Barbarossom sa zhromaždilo v zbernom tábore pri Bratislave ( na mieste kde dnes leží mestská časť Petržalka). Uhorský kráľ Belo III. cisára privítal so všetkými poctami a niekoľko dní ho bohato hostil. Na cisárov príhovor dal prepustiť svojho brata Gejzu z väzenia a postavil ho na čelo uhorského pomocného oddielu, ktorý sa pripojil k cisárovmu vojsku. Uhorský pomocný oddiel údajne tvoril predný voj križiackeho vojska.
