Existencia Uhorskej ľahkej jazdy v 12. storočí je pomerne diskutabilná. Nakoľko sme potrebovali zostaviť hierarchiu, ktorá bude tvoriť základ družiny, rozhodli sme sa túto problematiku riešiť. Predbežne z našich dostupných zdrojov môžeme usúdiť, že:

Uhorsko samotné je povestné alebo minimálne často spájané s ľahkou jazdou v jeho mladších dejinách. Bola však obdobná jazda aj súčasťou jeho starších dejín?
. Všetky zvyklosti, návyky, prvky vždy pochádzajú a vytvárajú sa z niečoho. . Uhorská ľahká jazda sa objavuje, ako vieme, v mladších obdobiach našich dejín. Je veľmi pravdepodobné, že nevznikla z roka na rok a musela vychádzať z určitej staršej tradície.
Takisto by som hneď na začiatok rád podotkol, že nebudeme spájať ľahkú jazdu so strelcami na koňoch, ktorých si takisto pod pojmom Uhorsko častokrát predstavíme - v ich prípade ide o staršiu tradíciu východných kmeňov prenikajúcich do Európy, lenže v 12.storočí už stojí arpádovské Uhorsko pevne na základoch vybudovaných podľa príkladu západoeurópskeho typu štátov, teda je veľmi pravdepodobné a temer isté, že tieto staré kočovné bojové tradície zanikli spolu s vymetením pohanstva.
Neskôr na Uhorsko začali vplývať cudzie elementy - teda následky Mongolského vpádu a pobyt kumánskeho etnika v krajine.

Čo vieme od kronikárov:
Prakticky nič. Kronikári sa vždy skôr zaujímali o osudy a život šlachty ako o nižšie postavených bojovníkov. Síce v kronikách nachádzame zmienky o ľahkých jazdcoch a možeme ich chápať ako jazdcov odených "ľahko", ale vo väčšine prípadov nemáme zmienku ani doklad o tom, že sa združovali do celkov a tvorili tak zložky, ktoré by sme ľahkou jazdou mohli nazvať.
Čiste hypoteticky by sme to mohli chápať nasledovne a bez hlbšieho významu:
Kronikári predovšetkým neboli bojovníci a zaznamenávali to čo počuli a videli. A teda ako "ľahkoodeného jazdca" pokojne mohli označiť iba presúvajúceho sa šlachtica so svojou družinou bez zbroje a bojovej výbavy, pocestného a pod...


Mohlo však aj skutočne ísť o bojovníka, síce menej majetného, ktorý si však mohol dovoliť koňa a pomerne kvalitnú výbavu, nedokázal však pokryť náklady na ťažkú zbroj. Mohli to byť žoldnieri alebo aj slobodní občania, teda občania oslobodení od platenia daní, ktorí by teda logicky pri oslobodení od dane, mohli vraziť ušetrené do výstroje. Ku príkladu môžeme uviesť hradných jobagiónov - iobagiones castri, ktorí vlastnili svoje majetky v okolí komitátneho hradu, za ktoré boli viazaní vojenskou službou.

Napriek tomu, že patrili zrejme k majetnejším obyvateľom krajiny, stále by som ich zaraďoval k bojovníkom druhej triedy - použijem Kosmovo označenie secundi ordinis, nakoľko zrejme ich výcvik a tréning, tak ako aj samotná výstroj (kopija, prilba, nejaký druh krzna ale prešívanice, možno aj meč) sa nedal zrovnať s kvalitami ťažkoodených elitných bojovníkov.

Ak by sme sa opierali o modernú odbornú literatúru mali by sme vo veci o niečo jasnejšie. Kniha Osem storočí slovenskej heraldiky hovorí o členení kráľovského vojska ako aj komitátnych oddielov nasledovne:
"...jadro vojska tvorili elitný ťažký jazdci.."(čo je bez pochýb pravda)..najpočetnejší zástup však mali ľahký jazdci, a celé vojsko bolo doplnené pechotou......

Hoc máme o existencii ľahkej jazdy v ranostredovekom Uhorsku pomerne málo dôkazov, myslím, že jej existenciu môžeme dôverne predpokladať.

Stále však pátrame po materiáloch a dôkazoch, ktoré by nám túto problematiku pomohli vyriešiť.

_________________
Nos, magister Donch, memoriae commendantes significamus universis quibus expedit par praesentes...