Ešte niekoľko desaťročí späť patril najmä v dedinskom prostredí k najprenikavejším zvukom hluk kladiva udierajúceho o nákovu. Tento notoricky známy zvuk sa ozýval dedinou z otvorenej stavby, alebo prístreška, ktorého dominantou bola pekelne rozpálená vyhňa. Vedľa nej spočívala na mohutnom pni pripevnená nákova. Na hradách držiacich celú stavbu pohromade, boli zavesené kliešte, kladivá, drôty, či iné nástroje potrebné na výkon činnosti. A na hlinenej zemi, či kamennej podlahe, by ste tu tam našli roztrúsené mohutné klince, či okuje, ktoré tam nešťastnou náhodou skončili. Bola to, ako inak, kováčska dielňa, bez ktorej by sa život obyvateľov stredovekej dediny či mestečka len ťažko zaobišiel.

História kováčstva siaha prakticky až do neskorej doby kamennej, kedy ľudstvo objavilo prvé mäkké a vzácne kovy. Rozvoj obrábania kovov naberá prudký spád v dobe bronzovej, pričom so začatím využívania železnej rudy v dobe železnej prekročila metalurgia zásadný míľnik. V počiatkoch stredoveku už boli známe zložité procesy spracovania železa ako aj prvých ocelí. Tu možno zaradiť aj kováčske zváranie, ktorého výsledkom bola tzv. damascénska oceľ. V období stredoveku je kováčske remeslo už výrazne rozvetvené. Okrem bežných dedinských kováčov, ktorí zásobovali obyvateľstvo nástrojmi dennej potreby, boli vysoko cenení predovšetkým špecialisti, ktorí boli majstrami remesla v určitom špecifickom kováčskom odvetví. Medzi nich patrili napríklad kolári (obruče kolies vozov), výrobcovia podkov a podkúvači, stavební kováči, či pasiari, (výrobcovia umeleckých predmetov). Samostatnou kapitolou boli výrobcovia mečov a prilieb, ktorých práca si vyžadovala hlboké znalosti metalurgie a vlastností materiálu. Kováčske remeslo bolo úzko prepojené aj so zbrojármi (výrobcami krúžkových zbrojí), či inými remeselnými odvetviami ako napríklad murárstvo, tesárstvo, truhlárstvo a podobne. Kováči sa v spoločnosti tešili veľkej úcte a vážnosť ich remesla bola od počiatku významná.

Naslovovzatým zástupcom tohto remesla je u nás kováč a výrobca prilieb Matúš. Matúš zosobňuje postavu váženého remeselníka v šľachtickom mestečku, ktorý je vďaka svojmu kováčskemu učeniu a znalosti remesla vysoko cenený nielen obyvateľmi, ale aj miestnym šľachticom. Matúš sa živí predovšetkým výrobou prilieb pre vojakov svojho pána, avšak zároveň zabezpečuje ostatným obyvateľom mestečka potrebné pracovné nástroje. Naši poddaní tak nikdy netrpia núdzou o kladivo, motyku, lopatu, alebo len o obyčajné klince.