„Šaty robia človeka“ – platí to dnes a o to viac to platilo v období stredoveku. Ak by sme sa prešli po námestí stredovekého mestečka, už na prvý pohľad by bolo očividné, kto je pán, kto je bohatý mešťan, a kto poddaný. Ľudia sa zároveň radi parádili. Nielen šľachtici disponovali rôznymi odevmi na rôzne príležitosti, od tých okázalých až po tie všedné, ale aj neurodzení obyvateľ, čas od času, odložil odev pracovný a obliekol sa do pekného odevu sviatočného. Hoci sa od seba odevy rozličných spoločenských vrstiev výrazne odlišovali, vždy mali jeden spoločný ukazovateľ: boli výsledkom činnosti krajčírov.
Kým neurodzené poddanské obyvateľstvo si svoje odevy zhotovovalo predovšetkým prostredníctvom šikovných gazdiniek v domácom prostredí, tak príslušníci šľachty, či bohatší neurodzení, pre tento účel využívali služieb kvalifikovaných krajčírov. Rozdiel medzi odevom ušitým profesionálnym krajčírom pre šľachtica a odevom ušitým šikovnou neurodzenou ženou pre svojho manžela bol výrazný. Dôvodom nemusel byť odlišný strih ale kvalita práce a materiálov. Odevy chudobnejších poddaných vznikali spravidla za svetla prenikajúceho malým oblokom do domu, prípadne pri mihotajúcom sa svetle ohniska, navyše z materiálov, ktoré im boli bežne dostupné. Bola to predovšetkým ľanová, konopná a vlnená textília. Odevy bohatých ľudí boli výsledkom práce učených krajčírov, ktorí boli znalí náročnejších a moderných strihov, ako i prácou s drahocennými látkami, ako napríklad bavlna, či hodváb. Neznamená to však, že by nevyužívali vlnené alebo ľanové látky. Ich kvalita však bola odlišná od látok, ktoré používali poddaní. Bolo to kvôli tomu, že látky na šľachtické odevy už boli obchodným artiklom a vyrábali sa v špecializovaných dielňach. Kvalita vlneného odevu šľachtica, tak bola neporovnateľne vyššia ako kvalita vlneného odevu poddaného. Špecifickou kategóriou boli materiály dovážané z cudziny. Hodvábne a bavlnené látky boli cenným vlastníctvom šľachtia. Častokrát sa dedili práve kvôli ich vysokej cene a kvalite spracovania.
V našom pomyselnom mestečku vedľa seba pracujú hneď dve krajčírske dielne. Prvú z nich vedie krajčír Sebeš spolu so svojou manželkou Helenou. Sebešova dielňa je vychýrená šitím odevov pre šľachtu a bohatých príslušníkov dvora jeho pána. A tak v jeho dielni vznikajú plášte podšívané drahými kožušinami, precízne výšivky z drahých nití, zdobenia odevu perlami, drahokamami, či plieškami z drahých kovov, ktoré Sebeš sám vyrába. Druhou dielňou je dielňa šikovnej krajčírky Dalimily. Dalimila prebýva v kúrii svojho pána, pričom svojimi odevmi zásobuje predovšetkým dvoranov, služobníctvo, či ostatných obyvateľov nášho mestečka. Aj v jej dielni vznikajú pôvabné odevy podliehajúce dobovej móde, bojové suknice pre vojakov, či teplé pletené čiapky, rukavice a ponožky do nečasu. Vďaka šikovným rukám našich krajčírov sú všetci poddaní nášho pána ukážkovo odetí.
Neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka boli remeslá. Predmety, ktoré ho obklopovali, a ktoré využíval pri všedných činnostiach počas každého dňa svojho života, boli do jedného výsledkom šikovných rúk remeselníkov. Remeselná výroba nebola iba dôležitou súčasťou hospodárstva krajiny, hradného panstva, mesta, či dediny, ale predovšetkým zabezpečovala základnú dostupnosť predmetov úžitkovej potreby. Obyvatelia stredovekej dediny nutne potrebovali pracovné nástroje, ktorými mohli kultivovať pôdu, obhospodarovať zvieratá, opracúvať stavebné materiály, pripravovať jedlo, vyrábať odevy, pričom by sa dalo pokračovať nesmierne dlhým zoznamom ďalších nevyhnutností, ktoré stredoveký človek potreboval naplniť. Vzhľadom na našu snahu priblížiť verejnosti život obyvateľov na sídelnom majetku bohatého šľachtica, nemohli sme tento kľúčový aspekt dobového života opomenúť. Vďaka šikovnosti našich členov máme v našom pomyselnom mestečku zastúpených niekoľko dôležitých dobových remesiel.