Od najstarších historických čias ľudstvo využívalo písmo ako mimoriadne dôležitý zdroj komunikácie, ktorá dokázala myšlienku zachytiť na dlhú dobu. Písmo umožňovalo zaznamenať stav majetkov toho-ktorého zemepána, mesta či cirkevnej inštitúcie, zachovať vedecké či nábožné texty, ale aj povery ľudových más či často až mytologické predstavy o pôvode stredovekých etník. V období 13. a 14. storočia bolo písomníctvo remeslom vyhradeným predovšetkým úzkej skupine ľudí. Vedomosťou čítania a písania boli obdarení najmä klerici, avšak postupný nárast gramotnosti je badateľný aj u meštianstva a šľachty. Skutočnými majstrami zaznamenávania slov však boli pisári.

Osoby pisárov sa začínajú v uhorských písomnostiach objavovať častejšie v priebehu 14. storočia. Táto skutočnosť nám môže napovedať, že väčšina šľachty a bohatých mešťanov síce mohla na základnej úrovni vedieť text prečítať, ale nemusela vôbec vedieť písať. Schopnosť čítať a písať naďalej zostávala predovšetkým doménou kléru. A to aj preto, že každá písomnosť akéhokoľvek druhu bola písaná v úradnom jazyku, ktorým bola latinčina. Umenie čítania a písania si teda vyžadovalo určitú mieru pokročilosti v tomto náročnom jazyku. Úlohou profesionálnych pisárov bolo vyhotovovanie rôznych druhov písomností, ktoré sa líšili od miesta výkonu povolania. Pisár na šľachtickom dvore vyhotovoval najmä diplomatické písomnosti. Mohlo ísť o rôzne mandáty a donácie, súpisy majetkov pre potreby hospodárenia v panstve, alebo listy ako formu súkromnej komunikácie. Aby mali celokrajinskú právnu silu, museli by byť vyhotovené alebo aspoň overené na hodnoverných miestach. Išlo sa o špecifické inštitúcie Uhorského kráľovstva, ktoré by sa dali prirovnať k verejným notárom. Napriek tomu bola činnosť pisára na danom panstve nenahraditeľná. Práve on na poverenie svojho pána vyhotovoval všetky vyššie uvedené písomnosti s obmedzenou platnosťou (napríklad spomenuté mandáty predstavujúce vôľu šľachtica, ktorou sa mali riadiť adresáti). Primárnym písacím nástrojom bolo zrezané husie pero, namáčané do tmavého dubienkového atramentu a najčastejšou písacou látkou bol pergamen, ktorého obstarávacia cena bola pomerne vysoká. Ručne vyrábaný papier sa v Európe objavil už v priebehu 13. storočia a do Uhorska sa dostáva na začiatku 14. storočia. Prakticky okamžite sa táto dostupnejšia písacia látka osvedčila a začala sa čoraz častejšie využívať v celom kráľovstve v úradnej sfére. Nárast popularity papiera v priebehu 14. storočia je jednoznačný a je mu možné pripísať prvoradú zásluhu na výraznom rozširovaní právnych noriem, vzdelanosti a kultúry.

Ku kultúre a vzdelanosti na dvore nášho šľachtica prispieva činnosť pisára Poznana. Poznan však nie je klasickým archetypom stredovekého vzdelanca - mníchom, ktorý by celé hodiny sedel v skriptóriu a prepisoval texty kníh, pričom by dbal na krasopis a estetickú stránku diela. Je však klerikom s nižším svätením, ktorý sa na čas vzdal cirkevnej dráhy a ako úradník pracuje na šľachtickom dvore. Písomnosti vyhotovuje typickým diplomatickým písmom sledovaného obdobia - gotickou kurzívou. Gotická kurzíva bol typ písma, ktorého prvoradou úlohou bolo rýchlo a zrozumiteľne zaznamenať požadovaný text, pričom estetická stránka zohráva vedľajšiu úlohu. Aj zásluhou pisára Poznana pracuje notárska kancelária nášho šľachtica na plné obrátky.