O ochranu šľachtického majetku či osoby samotného šľachtica sa v období stredoveku starali vojaci. Šľachtici si spravidla vydržiavali vlastnú vojenskú družinu, ktorá ich sprevádzala na vojenských výpravách alebo v čase ohrozenia bránila šľachtické majetky pred nepriateľom. Bojová efektivita vojakov sa odvíjala nielen od kvality výcviku a bojových skúseností, ale aj od kvality bojového výstroja. Najzámožnejší z bojovníkov do boja nastupovali v nákladnom brnení, ktoré pozostávalo z tisícov znitovaných krúžkov, a bolo výsledkom majstrovskej činnosti zbrojárov, resp. brniarov.

Činnosť zbrojárov bola úzko spätá s činnosťou kováčov, z ktorých špecializovaná časť sa takisto podieľala na výrobe komponentov ochrannej zbroje - v období 13. a počiatku 14. storočia predovšetkým prilieb. Príslušníci oboch remeselných odvetví museli ovládať vlastnosti používaného materiálu a vedieť dokonale pracovať s výmerou telesných proporcií bojovníka, pre ktorého bola zbroj určená. Brnenie muselo nositeľovi padnúť ako uliate aby ho v boji nijak neobmedzovalo a zároveň dostatočne plnilo svoju funkciu. Po dôkladnom zmeraní zákazníka sa zbrojár mohol pustiť do precíznej a časovo veľmi náročnej práce. Musel si pripraviť samotné krúžky, ktoré vznikali natáčaním drôtu na guľatinu požadovaného priemeru pomocou špeciálnej kľuky. Týmto spôsobom z drôtu vznikla pružina, ktorú zbrojár následne nasekal na malé krúžky. Krúžky boli následne kladivom, prípadne kliešťami, sploštené tak, aby sa na časti krúžku vytvorila rovná plôška, do ktorej sa zakaleným priebojníkom vyrazila malá dierka. Do tejto dierky bol následne vsunutý drobný nit, ktorým sa krúžok natrvalo uzavrel. Zbrojár teda následne jednotlivé krúžky vzájomne spájal a nitoval. Postup sa opakoval až pokým neuplietol niekoľko základných segmentov budúceho brnenia. Po dodatočnom zmeraní objednávateľa jednotlivé časti zbroje skompletizoval. Hotová zbroj, v závislosti od veľkosti krúžkov, mohla pokojne pozostávať z 20 000 až 70 000 krúžkov, pričom výroba takejto zbroje sa rámcovo pohybovala v stovkách hodín. Zbroje tak boli nesmierne nákladnou záležitosťou, ktorú si zďaleka nemohol dovoliť každý bojovník. Dobre platení, kvalifikovaní, zbrojári sa zároveň nenachádzali na každom kroku. Svoje dielne mali buďto na významných šľachtických majetkoch alebo vo väčších mestách.

Náš šľachtic má to šťastie, že v jeho mestečku pôsobí zbrojár Martin so svojim učňom Ondrejom. Majster Martin, rovnako ako kováč Matúš či krajčír Sebeš, požíva v mestečku významné postavenie. Martinovým majstrovským dielom bola výroba krúžkových nohavíc pre jeho pána či výroba zbrojí pre šľachticov na panskom dvore. Keďže práca pre potreby miestnych šľachticov ho časovo veľmi vyčerpávala, pribral k sebe učňa Ondreja, ktorý vyrába komponenty ochrannej zbroje, ako napríklad krúžkové rukavice či kukly, pre hradnú posádku. Činnosť našich zbrojárov významne posilňuje bojaschopnosť vojenskej družiny nášho pána.